Michal Kováč bol prvým slovenským prezidentom – a zároveň posledným, ktorého volil parlament a nie občania v priamej voľbe.
Keď po päťročnom pôsobení opustil svoju funkciu, posťažoval sa na to, čo sa mu nepodarilo: Dosiahnuť národné zmierenie, „aby názorové rozdiely neboli dôvodom pre nepriateľstvo.“
Keď sa to tak vezme, Kováčovi bolo súdené celé svoje funkčné obdobie prežiť v konfliktných či priamo bojových podmienkach.
Pritom stačilo tak „málo“, aby si svoj prezidentský úrad užil v závetrí a v pokoji. Stačilo ostať lojálnym Hnutiu za demokratické Slovensko a jeho predsedovi Mečiarovi, ktorí ho do Prezidentského paláca vyslali ako svojho oficiálneho straníckeho kandidáta.
Prezident, ktorý sa vzoprel
Ibaže to znamenalo dostať sa do rozporu s vlastným svedomím. Konať neprincipiálne. Tolerovať a akceptovať politické metódy Vladimíra Mečiara. Môžeme si klásť otázku, prečo sa im Kováč nevzoprel skôr, ale oveľa podstatnejšie je, že tak vôbec urobil. Z vlastnej vôle a z presvedčenia.
Najskôr odmietol vymenovať Mečiarovho obľúbenca Ivana Lexu za ministra privatizácie (čo bola vtedy funkcia s kľúčikom od zlatej bane) so slovami: „Pán Lexa nespĺňa predpoklady na vykonávanie tejto funkcie a nemá ani moju osobnú dôveru.“
Neskôr v marci 1994 práve Kováčovo kritické vystúpenie na pôde parlamentu odštartovalo proces, ktorý viedol k Mečiarovmu odvolaniu z funkcie premiéra. Treba dodať, že išlo o logický vývoj udalostí: Vzhľadom na úbytok ľudí ochotných s Mečiarom spolupracovať stratilo HZDS parlamentnú väčšinu na pôde NR SR.
Kocky boli hodené. Po Mečiarovom návrate k moci po predčasných voľbách 30. septembra a 1. októbra 1994 sa Michal Kováč dočkal neuveriteľných príkorí. Stal sa terčom nenávisti nielen v samotnom HZDS, ale aj medzi jeho skalnými a neraz agresívnymi priaznivcami.
