Prezident Michal Kováč bol politik priemerného slovenského formátu, čo znamená, že charakterovo ani skutkovo nijako mimoriadne nevynikol.
Ale holý fakt, že jeho syn bol unesený počas éry najhlbšieho morálneho dna tejto krajiny, z neho urobil významného verejného činiteľa.
Významného preto, lebo dnes vieme, že stačí, aby politik neviedol sieť „dépéháčkarov“ a nežil v mafiánskej vile, aby sa už považoval za štátnika a významnú morálnu osobnosť národa.
A významný bol Michal Kováč aj preto, že sa stal symbolom chorobnej neschopnosti Slovenska si pozerať do očí a vyrovnať sa s pravdou.
Tá pravda je totiž taká, že vláda Vladimíra Mečiara mala natoľko silnú averziu k opozícii a kritike, že zneužívala štátne zložky (prevažne Slovenskú informačnú službu a políciu) na sledovanie, odpočúvanie a niekedy aj na zbitie svojich spoločenských nepriateľov.
V najneslávnejšej chvíli prepadli, zbili a uniesli syna úradujúceho prezidenta. A tým dotvorili jedovatú, nedýchateľnú atmosféru v tejto vtedy priam neobývateľnej krajine.
