V štandardnej krajine by Michal Kováč bol býval vcelku všedný, zabudnuteľný prezident.
V tej neštandardnej, akou Slovensko v deväťdesiatych rokoch bolo, mohol ostať v tieni porevolučného autokrata a jeho divokej privatizačnej úderky.
A národ by si pamätal najmä tých, ktorí pomáhali najnotorickejším neduhom totalitného režimu prežiť.
Ale prvý porevolučný prezident vyzval národ, že musí urobiť všetko „aby sa Slovensko nestalo krajinou mafistických bánd a úplatného úradníctva od najvyšších miest až po vrátnikov“.
A pripomenul Vladimírovi Mečiarovi, že „moc sa musí legitimovať nielen právne, ale aj eticky“.
Prezident má vskutku dôvod povedať tieto myšlienky aj v dnešnom parlamente. Ale Michal Kováč ich už nepovie.
Odchádza a jeho tvár dnes vnímame v kontraste temna únoscov demokracie. A spoločnosť sa dodnes skladá na výkupné.
