Pred päťtisíc rokmi žilo na našej planéte zhruba 30 miliónov ľudí. V 19. storočí to už bola miliarda a o nejakých sedemdesiat rokov neskôr dve miliardy.
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia počet obyvateľov prekročil päť miliárd. Dnes má svet sedem miliárd obyvateľov a je vysoko pravdepodobné, že o takých 60 rokov sa populácia zdvojnásobí. Môžeme len špekulovať, ako sa bude v tých časoch žiť. Zaujímavejšie je pozrieť sa na dôsledky preľudnenia v súčasnosti.
Priveľa, priveľa
Väčšina ľudí chce mať deti. Na budúcnosť a na susedov však nikto nemyslí. Rodičia sa z detí chcú tešiť teraz, v prítomnosti. A tak počet obyvateľstva Zeme neustále narastá. Napriek vojnám, napriek epidémiám. Veľa ľudí splodí veľa detí – jednoduché ako facka.
V niekdajšom São Paule, ktoré začiatkom minulého storočia malo zhruba štvrť milióna obyvateľov, sa narodilo menej detí, než koľko sa ich narodí v súčasnom São Paule, v ktorom, vrátane satelitných miest, žije 22 miliónov obyvateľov.
V krajinách ako Brazília sa ľudia, najmä v chudobných vrstvách spoločnosti, rozmnožujú spontánne, bez prešpekulovaných plánov. V európskych krajinách sa z reprodukcie stala otázka trendu, prestíže, osobného rozmaru, uspokojovania majetníckeho pudu, zmierňovania komplexu menejcennosti.
Je podivné, že cirkvi a politické strany bohorovne pobádajú na zakladanie rodín. Vo svete, v ktorom je čoraz horšie životné prostredie, čoraz menej pracovných príležitostí a čoraz vyššia kriminalita. Veľké hrozby budúcnosti – nedostatok pitnej vody, potravín, energetických zdrojov, miesta a vzduchu – dávajú o sebe vedieť už v súčasnosti.
Aktuálne pálčivým problémom, ktorý je takisto dôsledkom preľudnenia – hoci sa o tom v takejto súvislosti neveľmi hovorí –, je nedostatok pracovných príležitostí. Kým pracovné miesta na jednej strane likviduje automatizácia (digitalizácia), zatiaľ na druhej strane je to priveľký počet pracovných síl. Je nás priveľa, v každej oblasti.
Priveľa vedcov, ktorí zaplavujú svet oceánmi prefabrikovaných článkov. Priveľa odborníkov na každú mysliteľnú i nemysliteľnú drobnosť. Priveľa umelcov, ktorí svojimi dielami zapĺňajú priveľa galérií. Priveľa kuchárov, ktorí sa na nás ceria na každom kroku: v televíznych súťažiach, v reklamách, na internete, na obrázkoch kuchárskych kníh.
Priveľa spevákov, ktorí si vrieskanie mýlia so spievaním. A priveľa študentov, ktorí však spôsobujú radosť manažérom vysokých škôl, pretože čo študent, to chodiaci mešec.
