Milovala troch mužov, zdobila ju odvaha a tvrdosť, ale aj strach či skrytá ženskosť. Bola populárna a obľúbená a v uplynulých dňoch sa objavila aj v slovenských kinách. Nie, nie je to Bridget Jonesová.
Prvá v Bielom dome
„A vy ste kto?“
„Ostreľovač. Žena ostreľovač.“
„A koľko ste zastrelili ľudí?“
„Ľudí žiadnych. Iba fašistov. Mám 309 zásahov.“
Tento dialóg medzi Eleanor Rooseveltovou, manželkou amerického prezidenta F. D. Roosevelta, a poručíčkou Červenej armády Ľudmilou Pavličenkovou má hneď od úvodu vtiahnuť divákov do deja nového vojnového veľkofilmu Bitka o Sevastopoľ. Zachytáva osudy najúspešnejšej sovietskej snajperky v druhej svetovej vojne Ľudmily Pavličenkovej.
Keď v roku 1942 spolu s ďalšími obrancami opúšťala Nemcami obliehaný Sevastopoľ, mala 309 potvrdených zásahov. Ako členka sovietskej delegácie odišla neskôr na pozvanie Medzinárodného zväzu študujúcej mládeže na turné do Veľkej Británie, Kanady a USA, kde zaujala nezvyčajným príbehom, ale aj osobným šarmom. V Hollywoode sa stretla s Charlesom Chaplinom a priateľské puto k nej si vytvorila spomínaná prvá dáma. Ľudmila sa vďaka tomu stala prvým sovietskym občanom, ktorý vkročil do Bieleho domu.
Rovnako pozoruhodné, ako život hlavnej hrdinky, boli aj okolnosti, za ktorých film vznikal. Nakrúcal sa v rusko-ukrajinskej koprodukcii a finančné náklady si delili obe krajiny fifty-fifty. Lenže pár týždňov po tom, čo padla prvá klapka, vypukli v Kyjeve masové občianske protesty. Na jar 2014 Rusko anektovalo Krym (aj so Sevastopoľom) a dodnes vedie na východe Ukrajiny zvláštnu vojnu. Je zázrak, že v tejto zložitej situácii film v roku 2015 dokončili.
Pán podplukovník, máme snajpera!
A teraz z filmu späť do reality. Príbeh Ľudmily Pavličenkovej aspoň trochu rozvíril debatu o zabudnutej kapitole našich dejín. Odvážne ženy si počas 2. svetovej vojny obliekali aj československé uniformy. Boli dokonca medzi nimi aj ostreľovačky.
Sotva niekedy o nich nakrútia veľkofilm, ale ich spomienky zostávajú živé aj vďaka unikátnym projektom, ako je internetová databáza zeny-bojujici.cz
„V Buzuluku som vykonávala výcvik ako zdravotníčka a potom ma preradili ako zberačku ranených k druhej rote. Podplukovník Svoboda nám s obľubou hovoril: Musíte sa naučiť strieľať a ovládať zbraň, aby ste dokázali ubrániť seba i ranených. Vzali sme si jeho slová k srdcu a súťažili sme medzi sebou v streľbe. Tak som sa vlastne prvýkrát dostala k svojej ostreľovačskej puške s optikou. Bola som najlepšia medzi dievčatami… V prápore jedného dňa skúšali streľbu. Jeden vojak, čo bol predo mnou, sa sťažoval, že puška zanáša. Ja som s ňou však trafila trikrát stred a vojaka potrestali. Keď videl moju streľbu Jaroš, zdvihol ruku a zakričal Svobodovi: Pozrite sa, pán podplukovník, máme snajpera!“
Tieto spomienky patria Marii Ljalovej-Lastoveckej, dcére volynských Čechov z Ukrajiny. Bola jednou z dvoch československých vojačiek, ktoré prešli výcvikom ostreľovačov, a jediná, ktorá zasiahla do bojov v prvej línii. V bitke pri Sokolove bola podľa vlastných slov blízko samovražde, keď primrznutá k ľadu niekoľko hodín prečkala nepriateľskú paľbu.
Milá a očarujúca
Za odvahu jej udelili sovietsky rad Červenej hviezdy. V návrhu vyznamenania sa uvádza, že zlikvidovala päť nepriateľských automatčíkov. Ljalová-Lastovecká v spomienkach tvrdila, že si nie je vedomá žiadneho zabitého vojaka. Neskôr pôsobila ako zdravotníčka a šoférka tankového práporu 1. československej samostatnej brigády, na Dukle bola ťažko ranená a do konca života mala v hlave kus črepiny.