Autorka je publicistka, žije v Tel Avive
Už roky si automaticky každý deň ráno pozerám na mobile správy zo sveta. Zo zvyku najprv prebehnem všetky titulky a ako sa tak posúvam prstom dolu po displeji, čítam, že v Jeruzaleme došlo k ďalšiemu teroristickému útoku.
Titulok hlási: teroristický útok za sebou zanechal stopu smrti a skazy, dvaja mŕtvi a štyria zranení. Smutné, no nič nové. Idem ďalej.
Izraelčanov a Palestínčanov spojila láska ku koňom - už-už sa posúvam ďalej dolu a vtom mi to dôjde. Zastavím a znovu sa pozeram na oba titulky priamo pod sebou. Prečítam si obidva články.
O útoku autom (pre ktorý médiá dokonca vynašli fantastický názov „vehikulárny útok“, od vehicle, anglického slova pre vozidlo), o palestínskom teroristovi, ktorý mal ísť v ten deň sedieť za svoje predošlé porušenie zákona, ale dostal od izraelského sudcu predĺženie pobytu na slobode.
O mŕtvej šesťdesiatročnej Levane, ktorá bola v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, o policajtovi Jozefovi, ktorého terorista zastrelil, keď ho na motorke prenasledoval, o vojenských helikoptérach nad Jeruzalemom, o zablokovanej ceste, o bielom aute posiatom stopami po guľkách, v ktorom terorista ukončil svoju kariéru martýra a o výstrahe pre obyvateľov mesta, aby zostali naďalej ostražití.
