Keď sme sa minulý týždeň stretli v Prahe prvýkrát, veľmi sme si nepadli do oka. Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru, Bieloruska píšuca po rusky Svetlana Alexijevičová bola veľmi prechladnutá.
Vrhali sa na ňu kŕdle novinárov a obdivovateľov, čo si nestačili prečítať ani jednu jej knihu. Sama spisovateľka tvrdí, že píše o tom najjednoduchšom, o „maličkom“ človeku.
Svetlana Alexandrovna je zarytá pacifistka a o niečo umiernenejšia feministka. Čo mi je vlastne sympatické. Nakoniec sa náš hlavný spor týkal spôsobu, ktorým pani Alexijevičová získava od svojich „malých ľudí“ ich príbehy, tie potom spracováva, zasadzuje do kontextu a zabudováva do kníh.
V pondelok v neskorých večerných hodinách sme sa na pražskej filozofickej fakulte zišli znova a rozdielny pohľad na spôsob, ktorému hovorím "kradnutie osudov", si vyjasnili.
Vyhlásili ste, že sovietsku vojnovú literatúru pokladáte za vinníka toho, aká znetvorená je vaša generácia. Stále nemáte rada vojnových hrdinov, ktorých je nielen sovietska literatúra plná? Dokonca ani Tolstého Vojnu a mier?
„Nemám. Nemôžem pripustiť, že zabíjať druhých ľudí je hrdinstvo. Nepochybujem, že aj vo vojne sa objavujú hrdinovia. Napriek tomu je pre mňa vojna vždy sériou vrážd. Keď som písala svoje knihy o vojne, rozhodne som nechcela opisovať, ako jedni hrdinovia zabíjajú iných hrdinov. Naopak, chcela som napísať o tom, aké šialené je zabíjať sa navzájom. Neštudujem hrdinov, ale masové vedomie. Nevyhľadávam politikov či disidentov, ale ľudí, ktorých sa ešte nikdy nikto na nič neopýtal.“
Pokladáte vojnu za produkt mužského pohľadu na svet, za prejav mužského romantizmu. To zaváňa feminizmom.
„Možno, ale nie som nejako zvlášť aktívna feministka. Jednoznačne som však presvedčená o tom, že vojna je plodom mužského vedomia. Celá vojenská kultúra je kultúrou mužov. Výhradne mužov. Preto som začala pri písaní svojich kníh hľadať iný pohľad na vojnu. Práve ten ženský.“
Ak je podľa vás v mužoch biologicky zakotvená túžba bojovať, potom je akákoľvek snaha o ich nápravu márna?
„Ale ja predsa netvrdím, že ide o biologickú podstatu mužskej vášne bojovať. Nič biologické v tom nie je, ide o kultúrnu záležitosť. Nie, ani muži nie sú stvorení na to, aby zabíjali. Ale sú tak vychovaní. Žijú v zajatí tejto kultúry.“
Vo vašich knihách nie sú prakticky žiadni pozitívni hrdinovia. Nikto, s kým by chcel čitateľ súznieť. Je to zámer?
„Vy máte takú, povedala by som, socialistickú predstavu o literatúre ako o továrni na hrdinov. Ja sa takto nepozerám na život. Pretože v živote skoro žiadni hrdinovia neexistujú.“
Načúvate ľuďom, ich výpovede potom spracovávate a zasadzujete do svojho kontextu. Pritom často ponechávate vašim hrdinom ich pravé mená. Spôsob práce je novinársky, spracovanie literárne. Nehnevajú sa na vás potom tí, ktorí sa vám po niekoľkohodinovom rozhovore obnažili, a vy ste ich nahých ukázali celému svetu? Trebárs povedali niečo, čoho neskôr ľutovali?
„Svoje knihy píšem veľmi dlho. Spovedám stovky a stovky ľudí. A skladám príbehy, s tým textom potom pracujem, vyberám, zoraďujem, je to naozaj práca šperkárska. Je to umenie, ale tvorí ho reálny život. Nakoniec v knihe z jedného rozhovoru zostane treba päť strán, z iného dve vety. Toto si novinárčina dovoliť nemôže. Ja nepíšem publicistiku, ale robím umenie. Máte pravdu, vzťah s mojimi hrdinami mám rôzny. Ja sa z nich snažím vyzliecť každodennú banalitu a pokúšam sa rozhovoriť ich srdce. Napríklad ženy, ktoré boli vo vojne, často najskôr hovoria jazykom mužov: používajú termíny náčelník štábu, guľomet, tank, proste celý ten mužský kánon. Po nejakom čase si však snímu masku a je to o niečom inom.
