Pred piatimi rokmi chodil po bratislavských uliciach štáb akejsi nemeckej televízie a pýtal sa občanov na hlasovanie o eurovale a na možný pád vlády Ivety Radičovej. „Určite to nakoniec dobre dopadne a zvíťazí rozum a zodpovednosť...“ zneli odpovede respondentov.
Rovnaký – a ako sa ukázalo neopodstatnený – optimizmus zdieľal aj autor týchto riadkov. Ale v jednej veci sa nemýlil. V zlovestnom pocite, ktorý sa dostavil, len čo tváre Radičovej, ale aj mnohých ďalších stuhli v nemom úžase: bolo jasné, že sa udialo oveľa viac než len bežná politická komplikácia v podobe predčasných volieb.
Môžeme si vypožičať slová, ktorými prezident Kiska charakterizoval Mečiarovu éru: Slovensko sa v októbri 2011 vydalo na zlú cestu. A kráča po nej dodnes.
Bez zbytočných obsedantných návratov k otázke „čo by bolo keby“ sa predsa dajú ľahko a pragmaticky zrátať a vyhodnotiť pozitíva a negatíva. Teda čo by bola pre Slovensko väčšia škoda – zdvihnutá ruka za euroval a naplnenie štvorročného mandátu Radičovej vlády? Alebo súčasný vývoj, v ktorom už piaty rok dominuje a bezohľadne napĺňa svoje záujmy eseročka zvaná Smer?
Pohľad do minulosti prezrádza opakujúci sa motív slovenských politických dejín: Striedanie sa autokratických, resp. populistických vlád (Mečiar, Fico) s koaličnými zlepencami (Dzurinda, Radičová), ktoré vykazujú more chýb, ale zato aj lepšie výsledky.
