Ak to správne čítame, v Ústave pamäti národa prebieha spor, ktorý verne kopíruje verejnú debatu. O tom, kto tu koho názorovo utláča a šikanuje.
Veď v tej našej slobodnej spoločnosti si môže každý povedať, čo chce a trvať na tom, aj keby nemal pravdu, lebo názor je právo. A pravdy môžu vedľa seba nažívať ako zvieratá rôznych druhov.
Chvíľu to už vyzeralo ideálne. Že ÚPN bude príkladná Noemova archa názorových prúdov, kde neoľudák bude skúmať zverstvá spojencov počas II. svetovej vojny, pri vedľajšom počítači bude bývalý lektor marxizmu-leninizmu listovať archívom ŠtB a v susednej kancelárii bude národovec z Matice obhajovať záujmy Slovákov pomocou výkladu dejín.
A že nie sme pripravení na multikulturalizmus, veď sa všetci títo vedia pomestiť a zniesť v kanceláriách na dvoch poschodiach sídla Slovenskej správy ciest.
Keď šéf ÚPN Krajňák zakročil, bolo to z disciplinárnych dôvodov, že „si každý robil, čo chcel“. Napríklad historik Lacko začal pred voľbami kampaňovať za ĽSNS, ktorá jeho prístup k minulosti perspektívne premietala do budúcnosti. Lacko bol z ÚPN odídený, no proti Krajňákovi sa vzniesla výhrada, že on sám prepožičiaval prezentácie ÚPN na kampaň KDH.
