Aj keď štátny pohreb je štátny pohreb a trojnásobný premiér je trojnásobný premiér, nepozvanie Vladimíra Mečiara na lúčenie s exprezidentom sa pociťuje ako samozrejmosť. Už len z dôvodu, že druhý traumatický šok v priebehu týždňa by bol na pozostalých už ozaj priveľa.
Občan z Elektry môže namietnuť, že v rámci kampane do EÚ ho Dzurinda posadil s Kováčom za jeden stolík (kaviarenský), čo exprezident prežil. Jeho absencia však dobre rekriminuje krkolomnosť ciest slovenskej štátnosti a demokracie, ktoré lemujú páchatelia i obete. A mohli končiť aj podstatne horšie.
Naopak, na rozdiel od Mečiara pietu nevynechá generalita Smeru. A pozrie sa rodine bez bázne a hanby do očí, ba aj sústrasť vysloví. Či úprimnú, je už otázka, keďže predovšetkým – respektíve v značnej miere – na svedomí Fica & spol. spočíva, že v štáte, ktorý založil (pomáhal zakladať), sa Kováč nedožil spravodlivosti vo veci únosu syna.
Dilemy, či je správne, alebo nie rušiť amnestie, riešili s nejasným resp. nerezultatívnym (aj záporným) záverom mnohí. Tí však nemali moc urobiť spravodlivosti pre mŕtveho zadosť. Na rozdiel od Smeru, ktorý s HZDS vládol v mieri a bratstve do roku 2010. A vládli by dodnes, keby Mečiar politicky nedefaultoval.
