Autor je splnomocnenec EÚ pre ochranu náboženskej slobody, bol predsedom KDH.
Priznávam, Michala Kováča som za prezidenta volil bez hlbšieho odhodlania a presvedčenia. S istotou som v januári 1993 odovzdal svoj poslanecký hlas Antonovi Neuwirthovi, bývalému politickému väzňovi, skvelému lekárovi a kresťanskému demokratovi, ktorého kandidatúru za prezidenta pre parlamentnú voľbu navrhlo KDH.
Z prvého kola voľby však nik nevzišiel. Vtedy sme si začali uvedomovať, že nová Ústava je nastavená tak, že nik ani zvolený byť nemusí a štátna moc sa skoncentruje v rukách predsedu vlády a parlamentu. Tak sa aj stalo neskoršie, v marci 1998, keď Michalovi Kováčovi skončilo funkčné obdobie.
Viacerí z KDH sme sa spolu s ďalšími opozičnými poslancami vtedy rozhodli dať v druhej voľbe hlas Michalovi Kováčovi, v tom čase podpredsedovi HZDS.
Sila v pokore
Volil som ho s nádejou a s očakávaním. Michal Kováč nesklamal. Sú takí, ktorých veľká moc deformuje a korumpuje. A sú takí, ktorých veľká zodpovednosť pretavuje v úctyhodné osobnosti, čo si s rastom svojej moci uvedomujú zmysel služby v pravde a spravodlivosti. Michal Kováč v najvyššej funkcii vyrástol na oporu ústavnosti a demokracie v novej Slovenskej republike.
S odvahou a statočne znášal útoky a osočovanie od svojich oponentov a neprajníkov. Pokora bola jeho silou. Stal sa príkladom slúžiaceho lídra.
Pamätáme, ako naň pokrikovali davy z Pasienkov, ktoré burcoval premiér Mečiar, bilboardový LenOn. Ako prezidenta Kováča odmietali pri návštevách v okresoch prijímať politické bábky s označením prednosta.
S nenávisťou a krivo o prezidentovi komunikovali štátom platení novinári a médiá, zvlášť po únose jeho syna Michala.
Krvavé rozmery tento zápas nadobudol, keď sa vládou spravovaná SIS zapojila do politického zápasu mafiu a keď bol brutálne zavraždený nepohodlný svedok-spojka pri zločine zavlečenia, mladý Róbert Remiáš. Prezident to trpezlivo niesol ako svoj kríž.
