Motív Mečiarových amorálnych amnestií zaznel na rozlúčke s prezidentom Michalom Kováčom hneď niekoľkokrát. A nie náhodou. Ako povedal prezident Kiska, sme povinní vyrovnať sa s touto kapitolou histórie „nielen preto, lebo to dlhujeme prezidentovi Michalovi Kováčovi, ale preto, lebo to dlhujeme sami sebe.“ A podľa Pavla Demeša by malo „Slovensko vykopať zo zeme sud s jedom, čo otravuje takmer dvadsať rokov našu zem.“
Volanie po zrušení amnestií v intenzite porovnateľnej so slávnostnými delostreleckými salvami naozaj nie je len snahou o potrestanie vinníkov. Z tejto právnej svojvôle a množstva ďalších praktík spájaných s vládnutím Vladimíra Mečiara totiž na Slovensku vyrástla a rozbujnela tradícia, ktorej trpké plody prehĺtame dodnes.
Od chvíle, keď sa vyhli spravodlivému potrestaniu ľudia spojení s takými závažnými skutkami, ako je únos či vražda, odvíja sa beztrestnosť dnešných hriešnikov, neochota odhaliť dépéháčkarske kauzy, či podozrenia smerujúce k Smeru. Lipnutie Mečiara a jeho kolegov na moci a vtedajšia politická (ne)kultúra pripomína dnešnú neschopnosť politikov vyvodiť politickú zodpovednosť.
