Autor je vysokoškolský študent
Pristavil som sa pri Prezidentskom paláci. Veľká ceremónia, stovky vojakov so samopalmi, množstvo ľudí čakajúcich na sprievod s nebohým prezidentom.
Ľudia stáli nezvykle ticho a pokojne. V sprievode sa prehnali všetky generácie slovenských politikov: Fico, Kiska, Dzurinda, Bugár, Danko, Gašparovič, Sulík. Na koho si len spomeniete.
A ľudia boli pokojní, v duchu celej udalosti. Uvedomil som si, aký je to nezvyk, vidieť všetkých tých „prehnitých“ a „skazených“, „mafiánov“ a „gaunerov“, „zapredancov“ z tej či onej strany, ako kráčajú pár metrov od ľudí a ľudia na nich nepľujú, nekričia, nie sú hysterickí.
Rovnaké množstvo ľudí nájdete na hocijakom proteste a tu sa našla pokojná väčšina ľudí, ktorí si prišli niekoho uctiť, alebo možno len zo zvedavosti.
A tak som si vravel, aké by to bolo v celospoločenskej diskusii, trochu upokojiť emócie, poľaviť v tej širokospektrálnej a bezbrehej nenávisti, ktorá sa pretavuje do absolútnej iracionality a znevažovania čohokoľvek, prenechávajúc priestor už len pre extrémizmus a agresiu.
Upokojiť sa a uvedomiť si realitu, vecne a jasne, hoci aj pragmaticky, ale s ideálmi a hodnotami na pozadí celého procesu a skúsiť pokračovať a hľadať odpovede a riešenia.
Kam smeruje energia
Ale nie s pocitom, že na nás tlačí vidina apokalyptických časov, spadnutia systému, nie s nutkavou neurózou, že už je neskoro a keď hneď nepozatvárame a nepovešiame všetkých predstaviteľov tohto systému, prídeme o život a jeho zmysel.
Iste, ťažko túto myšlienku vysvetlíme rozvášneným davom (mimochodom tie akosi v realite absentujú a vnímame ich len cez tú virtuálnu), ktoré volajú po zmene a sú unavené zo všetkých korupčných a iných káuz – a je dobre, že sa vytvára tlak, ktorý môže k niečomu viesť.
Treba si však dať pozor na konštruktívne smerovanie a využitie tejto potenciálnej energie v ľuďoch, pretože to občas vyzerá tak, že povediac psychologickou terminológiou, takzvaný eustres sa premenil na distres, pozitívne vypätie náhle prechádza do disfunkčnosti, fyzickej a psychickej a človeka v konečnom dôsledku úplne ochromuje.
A naša spoločnosť volajúca po zmene sa javí paradoxne ako ochromená a v konečnom dôsledku neschopná túto zmenu dosiahnuť. Či dokonca smerujúca k ešte väčším problémom.
