Cez nemocničné parkovisko kráča sekretárka pána primára. Drží v ruke papierové dosky, v akých sa archivuje zdravotná dokumentácia. Odomkne si auto pána primára, nasadne doň. Zatvorí dvere. Po niekoľkých sekundách z auta vyjde. Už bez dokumentácie.
Chodí takto s vecami do auta často. Nezúčastnený pozorovateľ by skonštatoval, že je celkom normálne, ak sekretárka zanesie primárovi do auta zdravotné záznamy pacienta, asi si ich bude po nociach študovať, je to uznávaný odborník, nosí si prácu aj domov. Lenže keby ste vzápätí prezreli auto zvnútra, nič by ste tam nenašli. Dosky sú totiž v úkryte pod sedadlom šoféra. A sú plné bankoviek.
Sú neprakticky hrubé, pretože tí neschopní pacienti sa skladajú azda po dvadsiatich eurách po všetkých príbuzenských čertoch, aby mala ich mama alebo otec na operáciu. A potom s tým má pán primár problémy. Ako tie peniaze dostať z nemocnice, aby naňho všetci nečumeli.
Toľko legenda o jednom slávnom primárovi. Mávla som nad ňou rukou, lebo veď klebetí sa všeličo a neprajníkov môže mať každý. Na hodnovernosti nabral tento príbeh v okamihu, keď pán primár zachránil život dieťaťu našich známych. Ale ešte predtým si od tých nešťastných vydesených rodičov vypýtal štyritisíc eur.
Nedám, teda zomriem a iné pravdy
Na každú sviňu sa niekde varí voda, hovorieval môj starý otec. Otázkou je, čo sa stane, ak to napríklad na tohto konkrétneho odborníka praskne. Jeho kauza sa prevalí médiami, primár prestane operovať a tí, ktorí to robia podobne ako on, budú vedieť, že z toho musia najbližšie vynechať sekretárku a skrýšu pod sedadlom a robiť to rafinovanejšie. A všetci tí čestní a nepodplatitelní lekári sa budú cítiť ešte horšie, lebo primárova špina uľpie aj na nich a oni budú musieť čeliť vnucovaným peniazom ešte viac než doteraz, lebo veď „aha, všetci berú“.
Jeden spriatelený doktor hovorí, že najťažšou časťou jeho práce je brániť sa všetkým tým upoteným bankovkám schovaným v dlani, ktoré mu silou-mocou chcú šupnúť do vrecka plášťa staručké pacientky. Utekať za pacientmi s obálkami „zabudnutými“ na vyšetrovacom stole. Presvedčiť chorých ľudí, že pre nich urobí všetko, čo sa bude dať, hoci od nich nič nevezme.
A napriek všetkej jeho snahe a železným morálnym zásadám sa mu stáva, že na konci ordinačných hodín vystrie pod stolom nohy a narazí do fliaš, ktoré mu tam v nestráženej chvíli pacienti nechali. Lebo veď každý berie.
Iný lekár sa nedávno stal primárom oddelenia po dlhoročnom primárovi odchádzajúcom do dôchodku. Prevzal jeho kompetencie aj kanceláriu a tam, v nábytkovej stene z hlbokých sedemdesiatych rokov, našiel ako fosílie v skrinkách nadžgané dávno spráchnivené bonboniéry a fľaše alkoholu. „Čo som mal robiť?“ krčil plecami bývalý primár. „Tvrdé nepijem a čokoládu nejem a časom mi bolo trápne stále to rozdávať. Zbytočne som hovoril, že nenoste mi to, nechcem to. Nosili, aj keď som nechcel.“
Je za tým prebujneným obálkovým a fľaškovým mechanizmom starodávny podvedomý strach, že ak nedáme obetu bohom, ak nezabijeme jahňa na obetnom oltári, priazeň bohov sa od nás odvráti a potrestajú nás chorobou a smrťou? A koho iného než bohov nám pripomínajú ľudia v bielych plášťoch?
Nuž, zdá sa, že podstata je celkom inde.
Oxfordský experiment a štátni úradníci
Do malého obchodu so zmiešaným tovarom v rázovitej slovenskej dedine prišla pani a kúpila si kotlík. Nech je v čom variť guláš na rodinných zrazoch. Keď šla platiť, spýtala sa majiteľky obchodu, či jej na účtenku môže napísať, že kancelárske potreby. Lebo manžel má malú firmu a aby si ten kotol premenovaný na kancelárske potreby mohol dať do nákladov.
