Autor je profesorom bioetiky na Princetonskej univerzite
Belgicko od roku 2002 povoľuje smrteľne alebo nevyliečiteľne chorým pacientom požiadať lekára o eutanáziu.
Vo februári 2014 vypustil belgický parlament zo zákona o eutanázii ustanovenie, ktoré obmedzovalo toto právo na dospelých pacientov. Vyvolalo to rozruch.
Belgické právo na smrť
Ten v septembri takmer predvídateľne vypukol znova, keď o eutanáziu úspešne požiadal prvý neplnoletý pacient. Kardinál Elio Sgreccia v rádiu Vatikán vyhlásil, že belgický zákon upiera deťom právo na život.
Okolnosti prípadu a skutočnosť, že trvalo dva a pol roka, kým k eutanázii skutočne došlo, však ukazujú pravý opak: belgický zákon rešpektuje právo na život – a za starostlivo definovaných okolností aj právo na smrť.
Hoci belgický zákon o eutanázii neurčuje žiadne konkrétne vekové obmedzenia – čím sa líši od holandskej legislatívy, ktorá umožňuje lekárom vykonávať eutanáziu neplnoletým pacientom od 12 rokov –, vyžaduje si, aby osoba, ktorá žiada eutanáziu, preukázateľne disponovala schopnosťou racionálne sa rozhodovať. Tým sa z rozsahu platnosti zákona fakticky vylučujú veľmi malé deti.
Žiadosť musí posúdiť tím lekárov a psychiater alebo psychológ a musí s ňou súhlasiť rodič maloletého.
Ten sa musí nachádzať „v beznádejnej zdravotnej situácii ustavičného a neznesiteľného utrpenia, ktoré nemožno zmierniť a ktoré v krátkodobom výhľade spôsobí smrť“.
Keď Wim Distelmans, predseda belgickej federálnej komisie pre eutanáziu, oznamoval prvé využitie zákona maloletou osobou, poukázal na skutočnosť, že je veľmi málo detí, u ktorých otázka eutanázie prichádza do úvahy. Jedným dychom však dodal, že to nie je dôvod na odopieranie dôstojnej smrti ľuďom, ktorí o ňu žiadajú a spĺňajú prísne požiadavky zákona.
