Pozitívom je, že vláda a po nej aj parlament sa konečne budú zaoberať schvaľovaním zákona, ktorý vyžaduje ústava už od roku 1992. Negatív je viac. Návrh napríklad obmedzuje základné práva a slobody nad únosnú mieru vrátane tých, ktoré ústava a medzinárodné dokumenty obmedziť nepovoľujú. Týka sa to aj znovuzavedenia povoľovania tlače a cenzúry. Podľa ústavy „vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu“ a „cenzúra sa zakazuje“, pričom ústava nedovoľuje v nijakom prípade ani jedno, ani druhé povoliť. Ani z dôvodu ochrany bezpečnosti štátu, teda tak, ako je to možné napríklad pri obmedzení slobody pohybu. Návrh zákona však uvádza, že v čase vojny, vojnového a výnimočného stavu „možno podriadiť vydávanie tlače povoľovaniu, obsah tlače a vysielania rozhlasu a televízie podriadiť zavedením cenzúry“.
Návrh je systémovo zlý aj v ďalších ustanoveniach, týkajúcich sa napríklad Bezpečnostnej rady, ktorá má v čase vojny, vojnového alebo výnimočného stavu vykonávať viaceré ústavné právomoci vlády. Členov Bezpečnostnej rady má vymenovať prezident na návrh premiéra, nepočíta sa však po prvé s povinnosťou prezidenta návrh premiéra rešpektovať, a čo je ešte dôležitejšie, ani s možnosťou, že prezident vymenovať členov rady jednoducho nebude môcť. Ak však má byť Slovensko v krízových časoch skutočne akcieschopné, potom je nutné, aby Bezpečnostnú radu kreovala samotná vláda a nie, aby bol do nej vmontovaný aj prezident. I keď sa to Rudolfovi Schusterovi páčiť zrejme nebude.
