Bol to môj novinársky idol celé 90. roky minulého storočia. V nie príliš veselej ruskej realite boli jeho satirické články dôkazom, že smiať sa je možné takmer všetkému.
Keď televízia NTV začala vysielať skvelú, odvážnu a v sovietsko-ruskej histórii ojedinelú reláciu Kukly, vôbec ma neudivilo, že autorom scenára k politickým satirickým skečom, ktorých hrdinami boli bábky nápadne sa podobajúce vrcholným politikom, je Viktor Šenderovič.
Napísal viac ako 360 príbehov, v ktorých sa politici vrátane toho najvyššieho objavovali v tých najobnaženejších podobách. Nešetril ich. Prezident Boris Jeľcin ako smiešny alkoholik, Michail Gorbačov ako prihlúply egocentrik, Alexander Lukašenko ako nevzdelaný dedinčan s veľkými ambíciami...
Tešila som sa na ten program každú nedeľu. Musela to byť drina, Šenderovič musel každý pondelok ráno odovzdať scenár novej epizódy, aby sa stihli vyrobiť bábky, ktoré ešte nehrali, nacvičiť hlasy, natočiť a zostrihať príbeh.
Aj keď politici sa sami sebe v Kuklách určite nepáčili, časom začalo patriť k bontónu byť parodovaný v populárnom programe. Kto nemal svoju bábku, v ruskom politickom živote akoby nič neznamenal. Šenderoviča nenávideli aj obdivovali zároveň.
On sa náramne bavil. Pri písaní si predstavoval, ako sa jeho živí hrdinovia budú tváriť, keď sa uvidia v jeho satirickom zrkadle. Bavil sa takto celé roky. Dávali mu za to poriadne zabrať. Žalovali ho. Ohovárali a urážali. V roku 2009 niekto pustil do éteru správu, že náhle zomrel, a v tlači sa objavili aj nekrológy ospevujúce jeho talent. Vtedy mu takmer došiel humor, pretože rodina utrpela šok.
Vydržal aj to, keď ho tajne natočili s prostitútkou a pustili ich súlož cez internet do éteru. „Nebolo to nič moc,“ vyhlásil o dievčine menom Kaťa, ktorá, ako s neskôr ukázalo, pracovala pre ruské tajné služby.
“Putin k sebe nikoho nepustí, obklopil sa astrológmi, čarodejníkmi, vedmami, hviezdopravcami...
„
Stretli sme sa tento rok na jeseň v Prahe. Cestuje po svete a organizuje predstavenia, ktorým sa smejú hlavne ruskí emigranti. Hoci z neho stále vyžarovala tá energia, ktorou obdaril aj svoje bábky, už to nebol ten malý veľký muž ruskej satiry. Ruská satira totiž zomrela. A čosi v Šenderovičovi zomrelo spolu s ňou.
Nesmiete do ruskej televízie. Publikujú vás len noviny, ktoré číta pár intelektuálov. Necnie sa vám po tej veľkej sláve, ktorej ste sa tešili od druhej polovice 90. rokov minulého storočia až do chvíle, než vás Putin zakázal?
„Napísal som diel podľa novely Ernsta Hofmana Klein Zaches, genannt Zinnober. Vystupuje tam zlý škrčok, ktorému všetci hovoria, aký je krásny. Putin to pochopil ako filozofickú urážku. Tento diel neodpustil ani Kuklám, ani mne. On nechápe metaforu, nechápe satiru, všetko vidí len priamočiaro. Je tam nejaký liliput, tak to som ja a smejú sa mi. Pri jeho výške to logicky vyzeralo, že som chcel uraziť jeho osobne. Ja sám som vtedy podcenil stupeň katastrofy. Myslel som si, že z toho nič nebude, veď je to len umelecká metafora! Navyše, ja som ešte menší ako Putin...“
Tak to by vás mal mať rád, pretože on neznáša vysokých mužov...
„To je správny poznatok. Vidíte, ja som si to tiež myslel. Predsa ma nebude podozrievať, že si robím vtipy z malých ľudí, keď meriam 165 centimetrov.