A k čosi od opozície pôsobí nepatrične, je to chuť na vtipy.
Tvrdenie, že rezignácia pána Gajdoša zbrzdí vyšetrovanie Gorily, totiž obsahuje žartovný predpoklad, že spomaliť vyšetrovanie sa dá aj oproti terajšku. Toto opozícia vážne myslieť nemôže.

A nemôže ani vtedy, ak Gajdošovo zbohom len potvrdzuje, že brzdou na prameni nebol on, ale – ako sa dlho tuší – prokurátor.
Otázkou na šéfdetektíva, ktorého azda motivovala aj strata povesti dobrého policajta, mohlo akurát byť, že ak ho Kováčik nepustil k vypočutiu premiéra triroky, prečo neodišiel skôr.
Dokonalým paradoxom by bolo, keby Gajdošovo rozhodnutie urýchlilo vyšetrovanie. A toto už vtip nie je, hoci pravdepodobnosťje nizučká.
Na jeho zloženífunkcie je však podstatné, že ide o prvý radikálny prejav zvnútra polície, čo verejnosť môže poňať ako nepomerne výstražnejšie znamenie prehnitosti v systéme než kričanie médií a opozície.
No bodka, že meno Gajdoš si história zapamätá, by bola nenáležitá. Sme však na Slovensku.