Minulý rok patril v národoveckom živote Ľudovítovi Štúrovi, tento zasa ďalšiemu bradatému hipsterovi Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému. Sto rokov od jeho smrti vyzerá v dejinách Slovenska ako civilizačný skok od stavby pyramíd po súčasný dopravný chaos v Káhire.
Čo by si postavy z nášho dejepisno-literárneho panoptika mysleli dnes o našich veľavážených predstaviteľoch? Z ich ideí sa časť nepochybne naplnila – máme nielen Maticu slovenskú, ale aj otcov národa, ktorí sa začali stretávať na pohreboch, alebo aspoň, ak ich k rakve nepustia, tak strážia ovečky na úhľadných úbočiach.
Naša ľubozvučná reč, čo chytá do svojich sietí novotvary ako pubertálna mládež pokémonov do mobilov, je dnes už štátna.
Sny našich pradedov o vlastnej krajine, v ktorej si vládne robotný ľud, sa premenili na realitu, od Tatier k Dunaju sa rozkladá viac-menej súvislá zóna priemyselných parkov, občas prerušená ešte nevyťaženým drevom a potulujúcimi sa medveďmi.
