Ahoj, Peťo,
vieš, ako by som sa po včerajšku najradšej charakterizoval? Som jeden nostalgický dobráčisko s bielou bradou, ktorý by deckám rozdával darčeky po celý rok, nielen šiesteho dvanásty.
Priezvisko na to mám aj výzor, v živote som nikomu nespôsobil ujmu, voči sebe som naozaj náročný kruťas, zlô voči druhým osobám cielene zatĺkam a keď nedajbože prisadnem muchu, celý deň sa jej ospravedlňujem.
Čo sa stalo? Po včerajšej Aide si sa na mňa pozrel pomerne dosť šikmo. Vydesil si ma! Viem, nečakal si, že na scéne opery zahrám lačného netvora. Čo mám robiť, v mene nášho priateľstva mi iné nezostáva, len kľaknúť pred Tebou a zopakovať so slzou v kútiku oka - som iný ako včera, odpusť, bola to len hra, pokus o obyčajné technicko-teatrálne zvládnutie divadelného výrazu.
Právom sa pýtaš, ako som mohol takto poničiť ľudské životy, pretvarovať sa a narábať so všetkými, ešte aj s kráľom? Žiaden problém. Takto ma to učili v škole života a odkukal som to aj od kolegov. Pýtal som sa jedného vynikajúceho Jaga v Otellovi a vysvetlil mi: „Je to na javisku len pár hodín, vyskúšaj ukázať ľuďom, ako by si vyzeral, opojený slasťou zloby.“
Včera som uvidel to Tvoje oko, v ktorom som strácal blízkeho človeka. Katastrofa. Preto dovoľ, podrobne vysvetlím, ako som sa profesionálne nachystal na zmenu z baránka božieho na krutého Ramfisa.
Opera Aida má niekoľko hlavných postáv. Posla vynechám, je len bábkou, mojím poskokom, ktorý na môj podnet vyňuchá, čo potrebujem. Hovorme o hlavnom predstaviteľovi štátu, našom kráľovi - faraónovi, jeho dcére Amneris, o chrabrom hrdinovi Radamesovi, samozrejme o Aide a jej otcovi Amonasrovi, tiež kráľovi, ale z opačného tábora. Dej opery poznáš, nič zložité, len pripomeniem.
Krajinu nášho kráľa napadnú barbari, čerta barbari, je to hnusná opozícia, spiknutá proti nám. Čo presne chcú, neviem, je mi to jedno, vraj sme im zobrali slobodu. Sú trápni, furt chcú to isté.
Práve ja zintrigujem, že sa zazobanec s modrou krvou v žilách - Radames, stane vodcom našich silových zložiek, ktoré porobia poriadky. Žiadne pokusy o prevraty sa u nás trpieť nebudú, my tento „akože“ boj vyhráme, máme super šípy, luky, tryskáče a tanky, veď sme bohatí a som tam hlavne ja, ideológ, ktorý to ustráži.
Potom sa ešte odohrá, že Aidu – slúžku na našom dvore, miluje Radames, jeho však žerie kráľova dcéra Amneris. No a tu to začína byť pre mňa zaujímavé, lebo vyňuchám, že Aida je vlastne dcéra vodcu opozície, ktorý je dokonca ich kráľ.
Potom už dej dostáva spád v mojej réžii. Radames na rande pri Níle Aide prezradí, kde sa skrývajú opozičníci, aby to Aida z Radamesa vytiahla, k tomu ju prinúti jej otec Amonasro, presvedčí ju veľmi jednoducho: Vyber si, dcéra moja nehodná, medzi vzťahom ku mne, ergo k našej ukradnutej slobode, alebo k tomu chumajovi Radamesovi.
Amneris to spoza rohu sleduje, tiež talentovaná potvora, šuchne mi to ako prísne tajné a mne stačí už len zatknúť takzvaného „hrdinu“. Naivná ženská si myslí, že sa mu to len tak prepečie a pripúta si ho k sebe. Že popri zatýkaní ujde nepriateľ štátu – Amonasro aj s dcérou Aidou, je pre mňa maličkosť. Kto je politický víťaz? No predsa ja. Problémy v krajine pekne zakryjem súdom s Radamesom a všetko funguje podľa mojich hodiniek.
Som najvyšší, náš kráľ je pri mne nikto, spľasnutého hrdinu pošlem do horúcich pekiel a že tam za ním ku koncu opery vlezie ešte aj Aida, aby obaja zomreli na dehydratáciu, je iba dejová bodka, nič iné. Láska - neláska, Radames nikdy nemal milovať Aidu, mal si zvážiť sobáš z rozumu, veď mu nadbiehala kráľova dcéra!
Moja postava nie je nositeľkou, ale kazičkou deja. Všetkým nenápadne hýbem, ale tak, aby moja ríša zostala celá stále len mne a ostatní vrátane kráľa, nech sa len pekne trasú o zamestnanie.
“Vieš, Peťo, strašne rád pozerám správy a pri politike sa len rehocem. Vidím, ako sa dá ohlupovať, samé úsmevy, kvietky, šutingové fotky pred zástavami a zvonenie spiežovcami trasľavých rúk.
„
Prečo Ťa zmiatlo, aký som bol včera na javisku, nechápem. Veď moje správanie muselo byť jednoznačne iné ako ostatných. Na scéne som jediným hadom ja, úskočným diplomatom, šéfom tajnej obrany štátu. Mám síce celý čas na sebe slušivý, pocitovo dokonalý oblek aj s kravatou, stále vyžehlené puky na gatiach, na prvý pohľad sa správam prvoplánovo, ale vo mne sú plány siahajúce aspoň za tri rohy. No a práve túto hlbokú ľudskú vlastnosť som sa Ti pokúsil včera ukázať.
Potmehúdsky a chladne sa napríklad usmejem, keď na začiatku opery Radmesovi oznámim, že práve on bude šéfom armády a následne ja prvý zrevem na valnom zhromaždení churalu dobré dva takty pred kráľom – Vojna! VOJNA – GUERRA - HEILIGE KRIEG!! Tá jednoducho musí byť, inak sa nedá zatlačiť nepriateľ, veď v hre je všetko a všetkým som samozrejme myslel moje vlastné koryto.
Viem, takúto závažnú vec, ako je vyhlásenie vojny, má v kompetencii kráľ, ale pri jeho deravej prostate som predsa ja hlavná figúrka v štáte. Nie? Videl som a vidím ďaleko dopredu, Amneris za Radamesom šalela a keby sa dali dokopy, vyhrám na celej čiare, ich manželstvom len mne narastie sila, musel som síce jemne intrigovať, ale taká je už moja robota.
