Autor je historik, pôsobí vo Fóre - inštitúte pre výskum menšín
Všetko, čo sa stalo v roku 1956, už patrí nenávratne do kategórie minulosti, no hoci odvtedy ubehlo šesťdesiat rokov, vtedajšie udalosti zďaleka nie sú vyvážene prehodnotenou históriou.
Na to je totiž v každodennej politike stále príliš veľa aktualít, pre ktoré sa 23. október týka skôr dnešného než vtedajšieho rozdelenia spoločnosti.
Škoda, lebo maďarská revolúcia by si zaslúžila viac. Už len preto, že v našej histórii ide o jedinú udalosť, ktorá dodnes vzbudzuje pred svetom viac-menej jednotné uznanie a vytvára pozitívny obraz o Maďarsku. Nielen vtedy, ale aj dnes funguje ako jedna z najlepších reklám.
Ani Imre Nagy nebol hrdinom
Je to zvláštne, ale rok 1956 sa dnes lepšie prijíma v zahraničí ako v Maďarsku, kde v súvislosti s oslavami 23. októbra človeku už celé roky a desaťročia napadne všeličo (počnúc neospravedlniteľným násilím polície až po vrchol politickej demagógie), ale najmenej zo všetkého vznešenosť sviatku či samotný význam revolúcie a boja za slobodu.
Samozrejme, do istej miery je pochopiteľné, že moc veľmi nevie, čo si s rokom 1956 počať.
Možno aj preto, lebo ani vtedy nefungovala národná jednota a tých, ktorých z dnešného pohľadu vnímame ako beztvarú masu revolucionárov a bojovníkov za slobodu, v skutočnosti delilo od seba všetko: boli medzi nimi reformovaní komunisti, kresťanskí demokrati, prívrženci krajnej pravice aj veľkomestská rozhnevaná mlaď bočiaca od všetkej vedomej ideológie.
Označenie „národný hrdina bojujúci za demokraciu“ sa navyše nehodí ani na Imreho Nagya. Veď ide o zanieteného komunistu, ktorý významnú časť svojho života strávil v Sovietskom zväze a pre maďarský ľud bol jedným z tých Stalinom nasadených moskovitov, ktorí nepochybne nesú zodpovednosť za zločiny Rákosiho režimu.
A hoci v roku 1953 chtiac-nechtiac stál proti Rákosimu ako vedúci opozície formovanej vnútri strany, nebol revolučný typ a aj po 23. októbri ho udalosti skôr unášali, než by ich bol sám ovplyvňoval.
Zvolil si radšej smrť
Ako človek však dokázal na svoju úlohu dorásť a v posledných dňoch revolúcie skončiac so svojím dovtedajším presvedčením sa postavil za neutralitu krajiny a za pluralitnú vládu.
Nebol ochotný pristúpiť ani na kompromisy s Kádárovcami a legitimovať tak ich moc. Radšej si zvolil martýrsku smrť.
