Autor je vysokoškolský pedagóg
Patrím k tým, čo na sľuby v politike príliš nedajú. A je jedno, či v komunálnej, alebo inej. Najmä pred voľbami, keď nastane „sezóna voličov“, roztrhne sa vrece so sľubotechnami.
Najzábavnejší sú všelijakí pomätenci, čo ma zastavujú na miestnom trhovisku a chcú, aby som im čosi podpísal, že potom budú mocť kandidovať do miestneho zastupiteľstva.
Vždy odpoviem, že im rád dám svoj podpis, len nech mi najprv povedia, čo pre naše mesto doteraz urobili. To zatiaľ každého úplne odrovnalo. „Akože, čo som urobil? Však ešte len urobím, potom, keď ma zvolia!“ A už začnú čosi motať zo svojho „programu“.
Ale to ma nezaujíma, odchádzam. Možno keby sme boli viacerí s takýmto prístupom, mala by Bratislava napríklad iného primátora. A aj iných poslancov. Ľudí, ktorí pre toto mesto už niečo urobili, aj keď nie sú „v politike“, je veľa. Bolo by z čoho vyberať. Škoda, že viacerí z nich ma na tom trhu neťahali za rukáv s podpisovým hárkom.
