Autor je pedagóg a publicista
Nejak sa tá demokracia prestáva páčiť prostému ľudu. Toť nedávna príhoda zo školy, na ktorej učím: diskutovali sme so študentmi o námete na literárne práce a jedna dievčina povedala, že by rada pripravila text o prejavoch rasizmu a extrémizmu u nás.
Samozrejme, hneď som sa spýtal, do akej miery to bude autentické, či sa pozná s ľudkami, ktorí sa neváhajú priznať so svojimi sklonmi k extrémizmu, najradšej by „farebných“ hnali a tiež im nie je proti vôli Hitler a jeho zaobchádzanie s „menejcennými“.
Študentka sa priznala, že vlastne takýchto extrémistov ani nie, ale že istá jej blízka príbuzná je učiteľka. Čakal som, že bude pokračovať spôsobom, že učí niekde na učňovke a rozprávala jej o nejakých poblúdených ovečkách, ktoré sa vo svojej frustrácii malého mesta utopili v nihilizme obdivu k nadľuďom.
Mýlil som sa, a tak ma študentka opravila.
Tým reprezentantom extrémneho rasizmu je učiteľka. A že nie je jediná. V škole, v mestečku s osadenstvom imigrantov z Indie spred 500 rokov, alebo ako ich politicky korektne nazývame sociálne slabšej vrstvy, či neprispôsobivých.
