Akokoľvek je pre deti zdravé, aby nielen spali, ale aj snívali svoje sny, často im to nedoprajeme.
Spolu so skracujúcimi sa dňami a blížiacou sa zimou, strašia nás opäť rána, keď svoje ratolesti ťaháme ešte za tmy z postele – vstaň, o siedmej ti ide autobus do školy – a dieťa v polospánku prežúva raňajky, cestuje obchádzané driemotami a ani školský zvonec o ôsmej ráno ho nepreberie dostatočne, aby sa stopercentne sústredilo na diktát, delenie, násobenie či fyzikálne zákony.
Práve v tomto období sa viac než inokedy natíska otázka, odkiaľ sa vlastne zobral ten hrozný návyk skorého ranného vstávania, s ktorým má väčšina populácie problém, no zároveň ho akceptujeme ako každodennú formu násilia.
A berieme ako fakt, že si naň musia privyknúť aj deti. Naozaj to tak musí byť?
Víkendový posun času z letného na „normálny“ stredoeurópsky prináša v tomto smere aspoň malú priaznivú zmenu: Slnko vychádza o hodinu skôr, a teda ráno je aj skôr svetlo.
Táto výhoda však potrvá len veľmi krátko, pretože dni sa neustále skracujú a tmavé rána už striehnu za rohom, aby nás v priebehu novembra potešili svojou prítomnosťou.
Šetríme aj vlastnou energiou?
Navyše, ako už máme možnosť cítiť v týchto dňoch, sme so skracujúcimi sa dňami konfrontovaní dvojnásobne.
Už samotné ubúdajúce denné svetlo vystavuje náš organizmus stresu a prudký prechod, keď nastane tma odrazu nie o šiestej večer (ako v sobotu), ale už o piatej (nedeľa), túto záťaž len zvyšuje. Akoby sme sa rýchlym krokom priblížili k zime.
„Než sa naše bunky preladia, trvá to vždy dlhšie,“ hovorí o zmene času Vlasta Romanová, klinická psychologička z Fakultnej nemocnice v Plzni.
„Každý z nás má svoj vnútorný biorytmus, podľa ktorého funguje náš metabolizmus. A ten sa oklamať nedá. Dlho sa budeme prispôsobovať tomu, že vstávame povedzme o pol siedmej, ale vlastne je len pol šiestej a telo ešte spí, organizmus pracuje úsporne, pritlmene. Zdá sa nám, že šetríme energiou, ale je otázka, či šetríme aj zdrojmi našej vlastnej energie.“
“Každý z nás má svoj vnútorný biorytmus, podľa ktorého funguje náš metabolizmus. A ten sa oklamať nedá.
„
Škovránky a sovy
Kontrast medzi svetlou a teplou časťou roka – a medzi tou chladnejšou a tmavou, ku ktorej sa po zmene času blížime, je očividný najmä na vidieku. Od marca do októbra sú všetci v záhradách, na poliach, pri dome, susedia sa denne stretávajú, rozprávajú sa, celá komunita akoby bola jednostaj vonku.
Len čo listy zo stromov opadnú, napadne prvý sneh a väčšinu dňa vládne tma, ľudia pozaliezajú do vykúrených interiérov a stretávajú sa menej.
Zaujímavé je, že nastavenie našej civilizácie kopíruje to prvé prívetivé „svetlé“ obdobie, keď naši predkovia, poväčšine roľníci, vstávali skoro ráno, aby mohli obriadiť statok, nachovať zvieratá, pracovať na poli.
V letných mesiacoch je to napokon aj celkom príjemné. No teraz prichádza čas, keď skoré vstávanie až také príjemné nie je.
Samozrejme, každý z nás je iný: Poznáme takzvané „sovy“ – ľudí, ktorí ožívajú vo večerných hodinách, pracujú (alebo žijú) najmä v noci, no ráno sú nespôsobilí na pracovné či právne úkony.
A ich opakom sú škovránky, ktoré od skorého rána prekypujú aktivitou, no už počas televíznych správ sa im zatvárajú oči.
