Vidieť z rýchlika. Termín, ktorý sa používa ako synonymum povrchnej znalosti tej-ktorej problematiky.
Ale aj doslovne, ak nejakú krajinu či mesto precestujete len letmo, tak ako autor týchto riadkov v nedávnych dňoch Záhreb a Ľubľanu. Napísať cestopis alebo serióznejší pohľad na takéto veľké mestá nie je možné, no predsa vám aj pri „pohľade z rýchlika“ čo-to udrie do očí.
Napríklad to, že aj keď blúdite večernými ulicami a navštevujete pohostinské zariadenia, veľmi zriedka sa stretávate s typom ľudí, ktorý je na Slovensku taký bežný, až sme si naň zvykli: holá hlava, tetovanie, mikina alebo tričko s niekedy nečitateľnými nápismi či symbolmi, inokedy s agresívnym odkazom na ktorúsi mafiánsku sieť alebo priamo s jasným neonacistickým posolstvom. Alebo ide o značku, ktorú extrémistické či násilnícke kruhy obľubujú.
V Chorvátsku, Slovinsku, Rakúsku či v Taliansku sa stretávate s týmto typom oveľa menej a ľudia sa zdajú oveľa pestrejší, rozmanitejší – v porovnaní so Slovenskom, kde uniformita hneď udrie do očí. A to aj pri pohľade z rýchlika.
