Mikuláš Huba pôsobí v Geografickom ústave SAV, Martina Barancová Paulíková je členkou Združenia Slatinka. Autori sú zakladajúci členovia Slovenského ochranárskeho snemu.
Veľké stavby socializmu či idea znásilňovania prírody a krajiny, zdá sa, prežívajú naďalej. Napríklad zámer Vodného diela (VD) Slatinka tu „straší“ už 62 rokov. Ako tvrdili a dodnes tvrdia jeho protagonisti, má slúžiť na akumuláciu vody pre priemysel a poľnohospodárstvo.
Nesie však na sebe pečať éry svojho vzniku: 50. rokov minulého storočia, keď sa ešte viac ako dnes ignorovali negatívne vplyvy veľkých stavieb na prírodu a jej ekologickú rovnováhu, ale aj na osudy ľudí z lokalít, ktoré sa niekto „tam hore“ rozhodol zastavať a zaplaviť bez ohľadu na ich názor.
Tento projekt, podobne ako „nehynúca idea“ nádrže Tichý potok a ďalšie, patrí k symbolom prekonaného prístupu k ochrane a využívaniu vôd. Nepomáha ani to, že poznanie odvtedy pokročilo.
Už nie sme v komunizme
S vodou sme sa naučili zaobchádzať hospodárnejšie. Vieme oveľa viac o nenahraditeľných ekosystémových službách, ktoré pre nás plní príroda i o následkoch zmeny klímy.
Ako vedecké poznatky, tak aj praktické skúsenosti nás poučili, že veľké priehrady v stredoeurópskom priestore majú viac negatívnych, ako pozitívnych dopadov: na prírodu a krajinu, na ľudí a v konečnom dôsledku i na ekonomiku.
Vo viacerých krajinách sa preto dnes viac takýchto priehrad demontuje, ako stavia.
A čo sa týka ochrany pred povodňami? Na jednej strane vyrúbeme lesy, rozorieme medze, vybetónujeme brehy riek, odtneme im bočné ramená a potom v zúfalstve začneme „čeliť“ povodniam betónovými korytami a brutálnymi priehradami.
Pritom už dosť dlho nežijeme v komunistickom Československu, ale v členskom štáte EÚ, kde sme sa zaviazali dodržiavať Rámcovú smernicu o vode, Smernicu o biotopoch i ďalšie a uprednostňovať zelenú (teda prírode blízku) infraštruktúru pred sivou, betónovou.
Voda pre atómku?
Európske i slovenské vodné právo hovorí, že prioritou a nadradeným verejným záujmom má byť zachovanie ekologicky priaznivého prietoku v rieke a celkovo stavu vôd. Až to, čo v rieke tečie takpovediac navyše, sa dá prípadne odpredať potenciálnym odberateľom.
V prípade riečky Slatinky, ktorá je prítokom Hrona, sme svedkami opačného postupu. Štátne orgány povolili nadmerné odbery vody z Hrona, napr. pre JE Mochovce, ktorá sa nachádza sto kilometrov od Slatinky.
Teraz tí istí úradníci bedákajú, že elektráreň spotrebuje vodu z Hrona a nezostane jej dostatok pre ryby či brehové porasty.
