Všetky svoje škandály, ktoré už len početnosťou nemajú medzi európskymi prezidentmi páru, prekonal Miloš Zeman aj čo do rozmeru.
Zrušiť vyznamenanie väzňovi z Auschwitzu, len aby dokázal jeho synovcovi, že „odvetné opatrenie“ za dalajlámu nebola vyhrážka nadarmo, je úbohosť a malosť, akú od Husáka Praha nepamätá.
Hanbu, ktorú zo stovežatej Zeman rozšíril, sa takto pokúsila zmazať vlna demonštrácií, pôct a slávy Jiřímu Bradymu.
Príbeh a osobnosť Bradyho negujú výhrady o gýčovitosti, údajne príznačnej pre výlevy „slniečkarských“ emócií. Hoci, iste, nie každý priateľ pravdy a lásky je až taký morálny atlét, akým sa tvári.
„Obhajoba“ Zemana napríklad tým, že bez medaily od štátu pomrela väčšina hrdinov svetovej vojny, nikdy a nijako nevysvetlí, že zo zoznamu bol škrtnutý Brady a zostali na ňom všetci (vybraní) Zemanovi kamaráti.
Je pravda, že ani Havel sa neštítil dekorovať priateľov, privilégium selekcie podľa vlastnej hodnotovej osi však nikdy nepoužil ako palicu do politického zápasu. Ešte aj keby sme odhliadli od veku „potrestaného“.