Autor je stredoškolský učiteľ a spisovateľ
Každoročná povinná jazda k hrobom je za nami, môžeme sa opäť naplno venovať životu. O najdôležitejších veciach sme sa priamo od mŕtvych zas nič nedozvedeli, ale ak by sme veľmi chceli vedieť, ktoré to sú, môžeme sa obrátiť na tých, čo majú k smrti blízko.
Stačí sa spýtať umierajúcich, čoho im je ľúto. Pokiaľ ešte celkom neprišli o rozum, určite nám nezačnú rozprávať, že ich mrzí, že málo klamali a kradli. Nebudú si sypať popol na hlavu za to, že viac nemlátili svoje deti, nepodvádzali partnerov a tak celkovo neubližovali ostatným.
No a už vôbec od tých na smrteľnej posteli, pokiaľ teda nepôjde o úplných degešov, nebudete počuť, že ľutujú, že zmanipulovali málo verejných obstarávaní, predražili málo diaľnic, cétečiek, služobných áut, informačných systémov, učebných pomôcok, posypovej soli, ceruziek, ohňostrojov... že skrátka málo parazitovali, že mali hrabať viac a mali viac aj škodiť, že sa so všetkými tými pošahancami, slniečkarmi, svätuškármi, kaviarenskými povaľačmi, treťotriednymi hercami či novinárskymi hyenami vôbec nemali naťahovať, že to mali bez výstrahy rezať a rúbať do krve, až by v ich milovanej vlasti, na ktorú sú tak nenormálne hrdí, nezostal nikto a nič, iba oni a ich v súlade so zákonom nadobudnutý majetok.
