Július Fujak (1966) patrí v súčasnosti medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej nezávislej intermediálne zameranej hudobnej scény.
Vo svojej hudbe aplikuje prvky experimentálnej tradície, pričom pracuje aj s rockovými a folklórnymi motívmi. Jeho vedecko-publicistickú činnosť možno označiť v istom zmysle za pioniersku, keďže mapuje nielen dianie takrečeno periférneho hudobného sveta, ale ponúka aj nové interpretačné prístupy k načúvaniu hudby.
V súčasnosti pôsobí ako profesor estetiky na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Aktuálne mu vychádza CD pod pseudonymom TJ Vjuga s Jánom Boleslavom Kladivom Klesajúce klenby (Hevhetia 2016).
Prednedávnom ste dovŕšili päťdesiatku. Máte za sebou roky činorodej práce a naďalej sa venujete množstvu rôznych aktivít. Nahrávate, koncertujete, spájate hudobníkov z rôznych žánrových oblastí, prednášate, publikujete. Keď sa obzriete na prekonanú cestu, čo považujete za svoje najvýznamnejšie počiny?
„Hm, ako odpovedať na takto pateticky položenú otázku... Asi len meritórne a jednotlivo v oblastiach, ktoré spomínaš? V hudobnej asi neskĺznutie pod istú úroveň, ktorej akosť a kvalitu preveruje čas alebo ohlasy v zahraničí.
Či už išlo o prvú LP Teória Odrazu cez transPOPsitions! pre kalifornský súbor EAR Unit realizovaný v L. A. až po juxtapozíciu kontrastných druhov hudby, napríklad, v triu Ne:bo:daj. Ale vážim si aj realizované albumy a koncerty s Mikolášom Chadimom, Vláďom Mertom či tak ako predošlé projekty v labeli Hevhetia vydaný bruselský koncert improvizovanej hudby s Hautzingerom a Sörésom.
Nuž a v neposlednom rade aj akuzmatické kompozície vytvorené pre Český rozhlas v projekte Radiocustica, ktoré boli uvedené vo viacerých krajinách EÚ i na svetovej výstave v Číne.
V hudobnoestetickej akríbii azda tematizovanie problémov, ktoré boli pred tým v tieni alebo neboli reflektované vôbec – napríklad nedávne dejiny našich hudobných alternatív alebo zviditeľnenie v zahraničí originálnej hudobnej semiotiky Petra Faltina, hudobnej archeológie Vladimíra Godára, ako aj existenciálneho vidu nitrianskej lingvistiky môjho učiteľa Františka Mika. To všetko v kontexte mojich teórií hudobnej korela(k)tivity a alternatívneho modelu hudobnej semiózy.
Nuž a organizačne asi dva medzinárodné cykly, resp. festivaly súčasnej hudby v intermediálnych presahoch Hermovo ucho v Nitre a PostmutArt Fest, ktoré v nadväznej kontinuite trvajú už takmer dve desaťročia. Účinkovali na nich rôzni poprední hudobní a intermediálni umelci z piatich kontinentov sveta."
Na jednej strane sa venujete tvorbe menšinovej nezávislej hudby. Na druhej strane ste však plnohodnotným členom akademického života, súčasťou oficiálnej inštitúcie. Dalo by sa povedať, že každou nohou stojíte v inom svete. Nebijú sa vo vás tieto dva svety?
„Ako kedy. Závisí od toho, s akou mierou (ne)zmyslu sa v oboch sférach stretávam. Každý, kto pozná tieto svety, vie, že vedia byť síce inak, ale ekvivalentne i vzájomne obohacujúce, no v závislosti od pomerov sa v nich vyskytujú situácie, ktoré sú frustrujúce. Čiže nezávislosť alebo akademickosť nie sú automaticky zárukou istej hodnotovej akosti."
Z vašich dávnejších publikácií vyplýva, že ste sa celkom intenzívne zaoberali orientálnou filozofiou. Trvá ešte tento záujem? Prečo je podľa vás dôležité obracať sa k východnej múdrosti?
„Nie je sústavne sústredený, ale trvá. Nemyslím si, že sa k nej obraciam – ona sa skôr obracia ku mne... Ako „postmoderne“ hybridnú bytosť ma oslovuje v meandroch východných náuk a filozofie všetko, čo mi chýbalo a chýba v našej neraz deficitnej kultúre a to asi už od ochutnania „ovocia zo stromu poznania“ už v škole, ale i neskôr v osídlach iných mocenských nástrojov modelovania jednotlivca u nás.
Jednoducho diskurzívne praktiky či už v socrealite, ako aj po roku 1989 ma neobišli. Preto siaham k alternatívam aj v tejto oblasti."
V hudobnej tvorbe sa rád obraciate k literárnym dielam. Pracujete s textami súčasných slovenských básnikov (Michal Habaj, Peter Milčák, Nóra Ružičková). Čo vás najviac zaujíma momentálne?
„Nielen momentálne, ale trvalo Ivan Štrpka a Ján Ondruš, ktorých však nezhudobňujem, po Ursinym a Martinovi Burlasovi sa to veľmi nedá. Inak by to bol dlhší výpočet, ale isto sú to Balla, Juraj Briškár, Ondrej Štefánik, prvotina Evy Parilákovej, ale i Erik Šimšík.
Nie tak dávno som však zhudobnil dva texty Jána Boleslava Kladiva, na moje prekvapenie sa mu to páčilo. Rád by som však niekedy s verbálnym textom v hudobnej performancii pracoval spôsobom à la Davis Moss – jeho etudy na Wittgensteina vyrážajú dych."
Ste spokojný s kritickou odozvou na svoju tvorbu? Správne pochopili interpretátori vaše estetické a ideové zámery?
