Keď kandidát Trump povedal účastníkom mítingu v meste Raleigh v Severnej Karolíne, že si po jeho zvolení budú môcť "splniť každý sen, aký si kedy vysnívali pre svoju krajinu a svoju rodinu", narábal s predstavou týchto ľudí, že on je nielen zmenou, ale priam spasiteľom.
Sľuboval drastické výkyvy, rezy a múry. Republikáni – obyčajne advokáti kontinuity – tak boli zastupovaní čudným konzervatívcom, ktorý chcel silné otrasy.
Navyše sa programovo prihováral bielym pracujúcim, ktorí pamätali – aspoň z filmov – lepšie časy. Podobne ako britská premiérka Mayová sľuboval vrátiť krajinu tým, ktorí majú málo a ktorí cítia, že majú nárok. Na rozdiel od prišelcov. (Táto požiadavka sa v Amerike opakuje vo vlnách vždy, keď prišelci stratia lodný lístok po prababičke a vyhlásia sa za domorodcov.)
Trump chcel, aby sa Amerika viac dívala do vlastného pupka, stočila sa do seba a vypudila zo seba tie prvky (ľudí!), ktoré vnímal ako cudzie. Sľuboval zmeniť aj obchodnú a bezpečnostnú previazanosť, architektúru spojenectiev.
K týmto impulzom mu chodili gratulovať britský veľvyslanec brexitu Nigel Farage – už sa vidí v Trumpovej administratíve a ťažko povedať, či žartoval – alebo aj radikálny holandský euroskeptik Geert Wilders. Le Penová bola medzi prvými twitterovými gratulantmi a blahoželala aj ľuďom, ktorých pochválila za slobodnú voľbu.
Izolacionisti, orientovaní na národ v úzkej perspektíve "svojich", sa cítili v jednej internacionále s Trumpom. Ak si niekto v poslednom čase privlastnil rolu zástupcu ľudu, boli to títo politici. „Je to vaše víťazstvo,“ povedal zhromaždeniu Trump v prvej reči.
Im prisľúbil, že zlepší infraštruktúru, že bude stavať cesty a pri týchto stavbách zamestná ľudí. Že každý bude môcť naplniť svoj potenciál. Že všetko bude zase v poriadku.
