Trump ako prezident, brexit ako (možná) realita, v referende odmietnuté prímerie v Kolumbii aj neonacisti v slovenskom parlamente.
Toto je koniec sveta – tak, ako sme ho dosiaľ poznali.
Nie, zajtra sa neprestane otáčať planéta, neprestane svietiť naša hviezda ani zo dňa na deň neprestanú chodiť autobusy. Ale skončil sa príbeh, ktorý sme žili posledné desaťročia: príbeh, ktorý aspoň predstieral (nie bol, predstieral), že ľudia by chceli aspoň aké-také kvalifikované vlády a sú preto ochotní robiť často bolestivé a nepríjemné, ale v konečnom dôsledku múdre rozhodnutia.
Alebo – ak to ešte o trochu viac zovšeobecníme – skončil sa veľký príbeh, v ktorom by zohrávala aspoň nejakú úlohu banálna ľudská slušnosť a obyčajné dobro.
No ľudia si nemôžu pomôcť a milujú príbehy a ak rezignujeme na takéto veľké a dobré príbehy, ich miesto zaplní ktokoľvek iný, kto bude kričať dostatočne nahlas. A bude kričať najväčšie sprostosti, občas sa tváriace ako boj proti tajomnému establišmentu.
Naším problémom potom je, že nie sme (nie sú) schopní, my - politici či médiá aspoň si overujúce fakty - takéto príbehy priniesť. Takéto príbehy rozprávať. Nechať ľudí v ne uveriť a riadiť sa nimi (možno najmä to).
Pritom to nie je nárek nad koncom racionality, sociálnych bublín či existenciou post-faktuálnych vesmírov. Je to obyčajné konštatovanie: že sa nám nedarí (a už sa o to vlastne ani nepokúšame) ukázať víziu dobrého sveta, priateľského, slušného a príjemného prakticky pre každého. A potom podľa nej žiť.
Ak to nezmeníme, zvyknime si. Pretože potom „náš“ svet prehral a skončil.
