V pondelok ráno, tri dni po policajnom zásahu na Národnej triede sme vstúpili do štrajku. Neboli sme politickými hrdinami, no dotklo sa nás, akým spôsobom zaútočila polícia na študentov a ešte predtým, v zime, na ľudí počas Palachovho týždňa.
Zo školy nás nakoniec nevyhodili, aj keď nám to pani riaditeľka sľubila, Havel sa stal prezidentom, Albánci sa pustili do predaja heroínu, Viedeň bola plná Čechoslovákov, autobusové výpravy na nákupy parkovali pri Pratri, mal som pocit, že sa vraciame niekam, odkiaľ našich rodičov vyhodili.
Chýba nám veľkorysosť
November '89 bol morálnou vzburou proti režimu, ktorý už ani len nepredstieral, že mu na niečom záleží. Chceli sme zmeniť spoločnosť, zmenili sme hranice štátu, chceli sme inú politickú reprezentáciu, dostali sme Mečiara, túžili sme po niečom, čo vlastne nikdy neexistovalo, ideálnej republike, kde nebude nikto trpieť pocitom odstrčenia, namiesto toho sme vyrobili nespravodlivú krajinu.
Málokedy sa hovorí o tom, akú zodpovednosť majú za nárast spoločenskej zúrivosti, ktorej sme svedkami, aj takzvané ekonomické reformy a strata citlivosti pre tie skupiny obyvateľstva, ktoré prechod jednoducho nezvládli.
Príčiny rozkladu Slovenska, ktoré sa nikdy v dejinách nevyznačovalo mimoriadnou vnútornou silou, hľadáme v podružných témach, v mentálnych skratoch, zlej výchove a v bludnom myslení.
No kľúčovým problémom ostáva naša neschopnosť byť veľkorysí a solidárni s tými, ktorí nie sú ani feťáci, ani alkáči, ani lenivci, ale iba ľudia, ktorým to jednoducho nevychádzalo a nevychádza.
Strata empatie je nepochopiteľným následkom morálnej vzbury proti režimu, ktorého cynizmus a nezáujem o vlastných ľudí poznali ešte aj jeho stúpenci.
Miera rozkladu
Sedemnásty november však nebol revolúciou úspešných, v tých rokoch tu takí ľudia takmer ani nežili, bol prejavom veľmi koherentného postoja všetkých skupín obyvateľstva.
Tí, ktorí sú dnes na aktivačných prácach za pár desiatok eur, chodievali na mítingy rovnako a dnes žijú v materiálne horšej situácii ako pred '89.
Môžeme ich viniť z neschopnosti postarať sa o seba, ako radi vravievajú mladí, slobodní, úspešní libertariáni, no životy nie sú poučkami od Coelha, psychické poruchy odpísaných ľudí nevznikajú z roztopaše, rodiny s otcami, čo odchádzali v rámci psychotickej doktríny sociálnej mobility na roky ,muklovať do cudziny, majú zo spoločnosti celkom iný pocit ako tí, ktorým sa, a želáme im to, uvoľnil priestor na sebarealizáciu.
Posledné dva roky trávim na cestách po Slovensku. Stretávam sa s ľuďmi na všetkých možných miestach a v rôznych pozíciách, ak si aj odmyslím fakt, že sme ufňukaná krajina, tak počúvam všade takmer to isté.
