Autor je literárny vedec a pedagóg
Po smrti človeka sa niekedy možno stretnúť s prejavmi ľútosti nad tým, že nebol väčšmi docenený v čase, kým žil. To je pochopiteľné, v skutočnosti však čosi také nie je celkom možné.
Pokým človek žije, súčasníci iba s ťažkosťami rozumejú tomu, čo reprezentuje. Život robí každého z nás priveľmi mnohoznačným, do poslednej minúty je všetko otvorené. Na posúdenie chýba odstup, a tak sa táto úloha presúva od tých najbližších skôr na cudzích, dokonca na budúce generácie.
Fakt smrti prináša neprekonateľnú vzdialenosť. Všetko, čo je na človeku fyzické, sa v priebehu niekoľkých dní doslova prepadne pod zem. Vedomie o ňom, nehmatateľné, a predsa také skutočné, však zostáva, dokonca vystupuje do popredia.
Na konci života sa človek priamo pred našimi očami transformuje na znak. Nekoná už, ale stáva sa symbolom toho, ako konal, nežije, ale o to viac reprezentuje spôsob, akým žil. Jeho význam sa stáva zrejmým a oddeľuje sa od zmyslového sveta s rovnakou rýchlosťou, ako sa jeho meno presúva zo zvončeku pri dverách na náhrobok.
