„Tak a teraz nám naše hosťky postupne porozprávajú, aký je ich životný príbeh, aký je príbeh ich úspechu, aké sú príbehy ľudí, ktoré ich inšpirovali,“ zaznelo z pódia a mňa v tom okamihu oblial studený pot.
Bolo to totiž jedno veľké nedorozumenie. Ja som si myslela, že idem na besedu s čitateľmi o mojej knihe poviedok. Lenže ukázalo sa, že je to niečo ako inšpirujúce stretnutie publika so štyrmi ženami, ktoré navzdory prekážkam svoje životné smerovanie korunovali úspechom.
Zvyšné tri prednášajúce presne vedeli, do čoho idú, takže kým rozprávali, za ich hlavami sa na plátne striedali fotografie, ilustrácie a motivačné citáty.
Boli to ohromujúce rozprávania, nasledovaniahodné osudy a ja som ich počúvala s vedomím, že mám necelú hodinu, aby som prišla na to, aký je vlastne môj životný príbeh, našla v ňom nejaký úspech a vymyslela, čím nahradím dokumentačný materiál, ktorý so sebou nemám.
Muselo to byť až počuť, to syčanie z mojej hlavy, ako som v nej urputne pražila karamel.
Hľadá sa životný príbeh
Český psychoterapeut Jan Kulhánek tvrdí, že ľudia, ktorí dokážu svoje spomienky prerozprávať ako „dobrý príbeh“, vnímajú svoj život ako zmysluplný a sú preto šťastnejší. Lenže nájsť vo svojej existencii dobrý príbeh nie je také jednoduché a Kulhánek pridáva niekoľko príkladov, v ktorých ľudia svoj život vnímajú ako sériu udalostí smerujúcich bez zápletky beznádejne od desiatich k piatim.
Žiadne perspektívy, žiadne postrehy, žiadne napätia a vyvrcholenia, žiadne nádeje na šťastné konce. Nič. Žiadne príbehy, len marazmus.
Jasné, že k psychoterapeutovi obyčajne nechodia ľudia, ktorí sú spokojní a majú sa skvelo. Ale naozaj je schopnosť vidieť v udalostiach príbeh taká dôležitá? Potrebujeme tento druh poriadku, aby sme si hierarchizovali zdanlivo chaotické fragmenty toho, čo prežívame?
Okrem psychterapeutov, aj spisovatelia a scenáristi tvrdia že áno. Jean-Claude Carrière, scenárista mnohých významných diel svetovej kinematografie, v slávnej sérii prednášok tvrdí, že príbehy sú ako dážďovky, ktorú zúrodňujú zem, keď ňou naslepo prechádzajú od úst k ústam a odovzdávajú to, čo nie je žiadnym iným spôsobom odovzdateľné.
Spomína skupinu etnológov, ktorých stretol v Indii v roku 1982. Práve dokončovali niekoľkoročnú prácu v malej dedinke v Rádžastáne, ktorá spočívala v zozbieraní všetkých príbehov, ktoré si rozprávali jej obyvatelia. Obyvateľov bolo asi 300 a takmer všetci boli negramotní. Príbehov, ktoré medzi týmito ľuďmi kolovali, bolo viac než sedemnásť tisíc. Tí ľudia žili veľmi šťastné životy.
Koľko príbehov by sme dokázali rozprávať my?
