Na politickej diskusii o budúcnosti Európy počúvam rozprávanie o chýbajúcej identite, o nostalgii, o dôvodoch, pre ktoré sa ľudia uchyľujú k iracionalite – a teda aj iracionálnym politickým rozhodnutiam. Prečo bodujú extrémisti, populisti...
Keď kráčam centrom mesta, osloví ma chlapík v montérkach.
„Pánko, nedáte mi aspoň euro na jedlo? V Tescu si niečo kúpim...“
Po chvíli váhania mu dávam mu euro, vyberie sa opačným smerom ako je Tesco, obzerá sa, či sa za ním obzerám. Zasa ma raz niekto dobehol.
Nemáte euro? Nekúpite voňavku? Bujaro hulákajúci bezdomovci, pokútne obchodníčky s kradnutým tovarom, žobráci, čudesné existencie postávajúce pred obchodmi, pred herňami.
Bez akéhokoľvek spochybňovania diskusií a ich užitočnosti je zrejmé, že veľká časť spoločnosti leží úplne mimo ich dosahu. Nie preto, že sú títo ľudia na dne.
Pri pohľade na zlatú mládež v nočných podnikoch sa nás zmocní rovnaký pocit prázdnoty. Značkové odevy, stoviek plné priehrštia, taxikári by vedeli rozprávať, ako vezú partiu 200 kilometrov od hlavného mesta, tam čakajú celú noc, kým sa vyblázni na diskotéke, pobije sa a potom sa ide domov.
