Obľúbenou odpoveďou populistickej internacionále sa stal povzdych, že predsa svet je oveľa zložitejší. Že oni tú komplexnosť nechápu, preto si pomáhajú deliacimi čiarami. Jediné, čo vedia, je oddeliť jedno od druhého a zamedziť pohyb a miešanie.
To ich vraj najviac znervózňuje – pohyb a premiešavanie. Siahame opäť k psychológii a psychoanalýze, aby sme postihli určité črty ich myslenia. Staviame sa tak do roly analytika a ich čítame ako chorých.
Pozorujeme sled volieb, akoby spoločnosti boli pacient, ktorý napriek upozorneniu opakovane urobí tú istú chybu. Zmocňuje sa nás čudná únava, akoby sme sa vznášali nad gigantickým dominom. Sledujeme šírenie nákazy, politickej eboly. Iba vzdychneme, že nakazení začínajú mainstreamovať politickú karanténu.
A pritom deliace čiary, ktoré nahmatávame, aby sme sa zorientovali, vedú našimi mestami, ulicami, pukajú rodinné stoly a delia sa osobnosti. To sa nerúbe les, to my sa rozpadáme na my a oni. Prepadáme tej hlúpej hre – rozdeľte sa na dve družstvá!
Nechávame sa kádrovať a sami kádrujeme. Odmietame si priznať, že politiku pre zložitý svet ešte nemáme, preto nám nezostáva iné, než kupovať si čas.
