Autor je vysokoškolský pedagóg
Dostala sa ku mne stará fotografia Bratislavy. Žiadne romantické zátišie. Letecká snímka z vojny. Bombardovanie rafinérie Apollo. Zväčšujem si ju na monitore, na okrajoch vidno všetky chyby objektívu, ale urbanistická stopa mesta je i tam dobre rozoznateľná.
„Krásavica na Dunaji“ ukazuje svoj štrbavý úsmev. Vedľa Justičného paláca sú políčka, popri roliach sa ide aj do Novej doby, jednej z architektonicky najcennejších ukážok moderného bývania.
Keď si pozerám súčasné satelitné snímky Bratislavy, opäť vidím výstavbu uprostred polí. Aj teraz sa predpokladá, že ono to tam raz dorastie. Rovnako ako na tej starej snímke vidím obrovské voľné plochy vnútri mesta.
Podhradie, v najcentrovatejšom centre, je vybúranou planinou už päťdesiat rokov. Časť plochy po vybomabardovanej Apolke je zarastená burinou. Rovnako ako bývalé areály priemyselných podnikov, ktoré sa postupom času dostali z okraja do širšieho centra.
Onen urbanistický a stavebný chaotizmus sa zdá základnou charakteristikou mesta.
Existenciu voľných rozľahlých plôch ako keby zaručoval nejaký záhadný zákon zachovania: než sa podarí nejakú zastavať, hneď vedľa čosi pusté vznikne. Prázdno sa len presunie inam.
