E-mailovými schránkami sa už rozbehlo ďalšie kolo správ, ktoré podávajú zneisťujúce verzie udalostí na námestiach z roku 1989. Mŕtvy študent bol narafičený, ŠtB mala situáciu pod kontrolou, revolúcia bola organizovaná zo zahraničia.
Tieto a podobné správy nás majú obrať o pocit, že zmena, ktorú sprevádzali pozitívne emócie a podporovali široké vrstvy obyvateľstva, nám patrí. Že nám niekto ukradol dejiny, akoby to bol autobus, ktorý možno odšoférovať do inej stanice.
Že len zúrivosť a podozrievanie sú pocity, ktoré nás môžu spojiť bez toho, aby sme sa oklamali a cítili zneužití.
Nechali sme si už vyhovoriť uhorské dejiny a premenili tisícročné dedičstvo na žalár a útlak. Áno, v slovenských obývačkách sa stále občas spomínajú živé svedectvá maďarizácie, no spolu s epizódou maďarizácie sme vyliali z vaničky aj históriu, na ktorej sa naši predkovia podieľali.
Nechali sme si znechutiť Československo. Zafixovali sme si z tých čias polená pod nohy, prieky, podceňovanie a naivno-povýšenecké „Vždyť já mám Slováky rád“.
A s tým sme zahodili štát, ktorý rezonuje ako značka kvality a v ktorom sme si vytvárali demokratické návyky.
Takto si nechávame vymývať pôdu aj spod Novembra.
