Vadik nič nevedel. Nemal doklady ani vzdelanie, inteligenciu priemernú, skúsenosti iba vojnové. Bol vďačný tým, ktorí ho vytiahli z pekla, za život, za možnosť začať znovu, za dôveru i snahu pomôcť mu zaradiť sa do „normálnej ruskej spoločnosti“.
Vadik je vojnovým zajatcom. Teda bývalým. Čečeni ho zajali počas jednej z krvavých bitiek a on mohol nadosmrti ďakovať pánubohu, že mu hneď neodrezali hlavu, ako to robili iným ruským vojakom.
Ako rástol počet vybombardovaných dedín, mŕtvych detí a umučených čečenských mladíkov, zväčšovala sa aj čečenská krutosť, ktorá sa niekedy miešala s tradičnou kaukazskou pohostinnosťou.
Vďaka nej Vadik prežil. Toto bol obraz vojny medzi Ruskom a Čečenskom v 2. polovici 90. rokov minulého storočia.
Nie som Rus
Vadik je hrdina knižky môjho starého priateľa, novinára Michaila Ševeljova. Stretli sme sa po rokoch v Prahe.
„Poznáme sa?“ vtipkovala som do telefónu. „Som stále krpatý a okuliarnatý,“ odvetil. Mal pravdu. Vtedy pred dvadsiatimi rokmi na čečenskom fronte sme mu závideli.
Každá guľka sa mu vyhla, bol to drobec, ktorý sa všade schoval a v autách pre piatich, kde nás cestovalo jedenásť, mohol sedieť na kolenách čečenským chlapom s fúzmi a kverom.
Pamätala som si, že jedným z jeho nenovinárskych počinov bola záchrana troch alebo štyroch ruských vojakov, ktorí padli do čečenského zajatia. Ich presný počet mi vypadol z hlavy, aj keď je trestuhodné nevedieť, koľko ľudských životov má môj kamarát k dobru.
Vytiahol osemnásťročných chlapcov z peknej šlamastiky, pretože mal s Čečenmi skvelé vzťahy. O jednom takom ruskom vojakovi - Vadikovi - napísal knihu, ktorá má dosť provokatívny názov: Nie som Rus.
Ten Vadik je skutočná postava, tvoj zajatec a teraz aj literárny hrdina alebo si si ho vymyslel? pýtam sa. Vidím, že mi to nechce prezradiť.
A že neuveriteľný príbeh, ktorý opisuje v útlej knižke, sa možno nestal presne tak, ako ho vidí Míša Ševeľov, ale zato sa stal mnohokrát v mnohých obmenách a vojnách po celom svete.
Ako tvoje dielo prijali v Rusku? pýtam sa ďalej. „Tí, ktorí si knihu prečítali a na kom mi záleží, boli spokojní. Pre politický establišment nie sú také knihy dôležité. Politické vedenie sa zaujíma o televíziu, rozhlas, možno o noviny. Kniha, ktorá vyšla v náklade tritisíc exemplárov, pre nich nie je žiadnou hrozbou. Takže ju ignorujú.“
Vadik a Nina
Vadik sa zblíži s novinárom Pavlom Volodinom, ktorý ho v knihe, podobne ako v čečenskej realite Michail, vyžobronil od Čečenov. Zostane s ním v Moskve. Snaží sa vykonávať príležitostné práce. Novinár naňho však nemá čas ani náladu.
„Spočiatku to všetko išlo,“ hovorí Vadik v knihe. Možno aj v realite to tak hovoril. Kedysi. Našiel si aj manželku Ninu. Čakali, až zomrie babka v komunálke (staré sovietske byty so spoločnou kuchyňou a príslušenstvom pre niekoľko rodín), aby získali jej izbu.
Len Vadik nemohol zohnať poriadnu prácu. Vyvážal odpadky, Nina predávala v stánku zeleninu. Vadik pil, Nina ho za to hrešila.
Vadik stále nemal doklady. Raz, keď išiel Nine naproti, ho zastavila policajná hliadka. „Daj nám päťstovku a môžeš ísť bez dokladov,“ navrhli strážcovia zákona. Nemal. Vyhrabal z vreciek dvacku v drobných.
V tom sa objavila Ninka. Odviedli ho na oddelenie. Vypili fľašu vodky, Vadikovi nedali ani cucnúť. Rehotali sa ako kone. Nina bežala domov po päťstovku. Medzitým sa požiadavka zvýšila na sedemsto. Inak kriminál. Alebo ešte jedna možnosť: „Prikážeš svojej žene, aby nám všetkým trom dala.“
