Kto sledoval oslavy 17. novembra aspoň v prenose, mohol si všimnúť jasnú tendenciu. Už nejde o zabúdanie či pamätanie si na november, téma, cez ktorú ešte pred časom išiel ideový zákop. Nová ambícia je nakloniť si protisystémového voliča.
Ak aj nevieme zadefinovať, kto tomuto okrídlenému a žiadanému výrazu zodpovedá, určite vieme, že ktokoľvek sa ním môže stať.
Mnohí môžu hovoriť o sklamaní, frustrácii a potrebe zmeny a, samozrejme, z veľkej časti oprávnene. No tiež môže rozčarovanie prameniť z rozličných príčin, ktoré šikovný politik dokáže usmerniť. Posmelení sériou udalostí vo svete sa títo voliči môžu cítiť vybudení a na dosah k prevodovke. Stačí ich len presmerovať do svojho košiara.
Voľby sú síce ďaleko – dúfajme – ale v časoch permanentnej kampane (nie revolúcie), nikdy nie je príliš skoro ani neskoro.
U premiéra Fica by sa tí takzvaní štandardní politici – čo to znamená, že vedia aj iné než napísať ohnivý status? – mohli učiť, ako sa to robí. Ako byť hýbateľom vecí – na čele vlády – a zároveň ľudovým hovorcom.
