Ahoj, Peťo,
musím Ti oznámiť smutnú záležitosť. Okašľal som ja takýto deň. Nastala jeseň a od rána samé nejasnosti.
Rozostrený základný vnem, absolútne som nezvládal, či žijem, alebo bdiem, vonku sivo, čiernobiele listy sa chveli prakticky od brieždenia ako nervózne osiky, akvarelová hmla mi sadla do očného pozadia, slnko nepovedalo od svojho vyjdenia ani slovo a zachovalo sa voči mne macošsky.
Zhrniem – od rána do večera som sa dostával z prvého ranného informačného zaucha.
Pokojne som mohol skončiť aj na hranici depky, spadla mi váha zo stola, ktorou som racionálne zvažoval, kto vyhrá. Čakal som, že ja. Ale keď si dcéra všimla moje kruhy pod očami a povedala – Tata, kandidoval si síce, bolo to nádejné, no nemusel si celú noc pod perinou tajne oblúkovo zvárať, som si uvedomil všetko.
Ráno som pustil správy a potvrdilo sa, nemal som nič riešiť, dopadlo to, ako dopadlo, veď pre záchranu sveta som už nemohol viac urobiť, ako som urobil vo volebnej kampani, a hlavne už nič za to nečakať.
Asi aj preto som zo spomínaného zaucha dostal mimonáladu a sadzové kruhy pod oči. Mal som počúvnuť jednu múdru – nečakaj nič a dostaneš veľa.
Variácia dnešného rána ma zaskočila tak strašne, že sa z nej neviem vyhrabať. Napriek tomu Ťa prosím, vypočuj ma, aby si mi vysvetlil, či som úplne mimo ja, alebo ten, kto sa stal do rána výhercom totál.
Vysvetli mi aspoň Ty, keď skoro všetci ostatní sú tak isto ako ja v kýbli z môjho volebného fiaska, prečo v poslednom čase vyhrávajú jemu podobní a nie takí ako ja?
Vieš dobre, dnes po prehre sa už nikam nedostanem, aby som sa slobodne vyjadril, Ty jediný si zostal mojou bútľavou vŕbou a tak Ti teda konečne aspoň po voľbách vyklopím svoju srdnatosť, prečo bol zvolený on a nie ja. Prečo! Čo sa už všetci pomiatli?
