Ľudia majú radi silné dátumy a heslá, ktoré sa nimi spájajú. Označujú zlomové momenty, ktoré ovplyvnili vývoj miest, štátov či celých civilizácií. Pomocou nich si pamätajú dôležité udalosti, dejinné pochody či spoločenské zmeny. A dnes sa nám snažia rôzni pseudopolitici, križiaci, fašisti či zdanliví revolucionári nahovoriť, že sme takej zmeny súčasťou.
Ale ani Rím nepadol za jeden deň, ani stredovek sa neskončil 29. augusta pri bitke pri Moháči, americké kolónie nezískali nezávislosť 4. júla 1776, ani francúzska demokracia sa nezačala dobytím Bastily 14. júla 1789 a slovenská na námestiach 17. novembra 1989. Procesy, ktoré k zmenám viedli, sa začali dávno pred tými dňami a pokračovali dlho po nich.
Máme aj dátumy, ktoré označujú vojny, sociálne nepokoje, revolučné výbuchy, náboženské vraždenia. Ale oveľa dôležitejšie sú tie, ktoré posúvali spoločnosť dopredu, smerom k väčšej slobode človeka
K slobode bez ohľadu na pôvod, vierovyznanie, pohlavie či rasu, nadobudnutej nie pre vybranú skupinu jednotlivcov, ale pre široké masy.
Koniec dejín neprišiel
Na základe tohto vývoja pretkaného krutými omylmi protireformácií či holokaustov dospela európska, a teda aj slovenská spoločnosť tam, kde dnes je. Žijeme epochu ľudských dejín s najnižším počtom vojen a s najväčšou ekonomickou prosperitou.
Politológ a filozof Yoshihiro Francis Fukuyama preto v roku 1992 krátko po páde železnej opony vyhlásil koniec dejín. Chvíľa, keď ľudstvo zavŕšilo svoj emancipačný vývoj dosiahnutím demokratického a ekonomicky liberálneho systému. Voči nemu podľa Fukuyamu neexistujú iné funkčné alternatívy, a preto má časom prevládnuť aj v nedemokratických, totalitných a autokratických krajinách.
