Chceme, aby sa vracali. Aspoň o tom hovoríme. Ministerstvo školstva aj SAV v minulom roku predstavili program návratu absolventov zo zahraničia. Mimovládne organizácie Leaf aj Slovensko calling to majú v agende.
V programovom vyhlásení je kostrbatá zmienka o tom, že vláda bude napomáhať, aby si študenti a pracovníci priniesli skúsenosti zo zahraničia domov a využili ich tu. Nie je jasné ako, ale aspoň vôľa je zakotvená v tomto dokumente.
Nad príbehom ohlasovateľky klientelizmu Zuzany Hlávkovej sa mnohí zháčili. Či to nebude znamenať, že sa mladí prestanú vracať. Či sme ich, preboha, neznechutili už nadobro. Či nás tu nenechajú s kotlebovcami dobačovať a krížiť sa medzi sebou, až budeme naozaj akoby nás jedna mater mala.
Občas prepadáme pocitu, že by nás navrátilci mali spasiť. Veď aj štúrovské myšlienky doputovali z nemeckého Halle, národná myšlienka – a teraz hejslovákov porazí – prišla k nám zvonka. A pomohla nás na istý čas sformovať ako spoločnosť.
V tom je rozdiel medzi patriotizmom navrátilcov ako Hlávková, ktorí „chcú konať čo najsprávnejšie“. A národovectvom so zhnitým jadrom, aké sa tu pestuje okolo inštitucionálnych skanzenov, gýčiarstva straníckych snemov a neofašistických think-tankov.
