Dôkazom, že do kvalít slovenských spisovateľov, medzi ktorých bol „vstúpený“ (bez slávností a loga), autorovi ešte veľa chýba, je neschopnosť uchopiť kauzu predraženého predsedníctva zo správneho konca hneď z voleja.
Protézou je takto postreh suseda z N, že pre Lajčáka je pár stotisíc predraženia „daň za nedokonalosť nášho sveta“. (Úplne presne „daň z nedokonalosti“.) Je to skvelý východiskový bod. (Ne)uvedomenie si a (ne)akceptovanie „dane z nedokonalosti sveta“ totiž pretenduje na jednu z demarkačných línií medzi zástancami a popieračmi „systému“.
Tiché rešpektovanie dane z nedokonalosti sveta ako súčasti spoločenskej zmluvy pre 21. storočie sa začína javiť ako otázka kruciálna. Samozrejme, podriadená krucialita No. 2 je – ako pri všetkých daniach – jej výška. A s tým súvisiaci nový prah tolerancie verejného sektora, z ktorého v cynickej eufórii, že „systém“ je od neho závislý, padajú posledné zábrany.
