Každý, kto kedy zažil vzťah, vie, že sa zvyčajne skončí dávno pred definitívnym rozchodom. Niekedy brutálne, ako pri nevere, niekedy mierne, po rokoch oddeleného spania. A v priebehu času dochádza k pamätným okamihom odcudzenia – povedzme krutému správaniu voči domácemu zvieratku alebo prejavu chladného povýšenectva.
Turecké zasnúbenie s Európskou úniou, trvajúce desaťročia, je presne v takejto špirále smrti, prinajmenšom podľa nedávnych prejavov vzájomnej nevšímavosti.
Kritici v samotnej Európe vinia Európsky parlament za zorganizovanie hlasovania o tureckej žiadosti o členstvo, ktoré bývalý švédsky premiér Carl Bild nazval „strategickou hlúposťou prvej triedy“.
Koniec koncov, Európa roky vodila Turecko za nos prázdnymi sľubmi o členstve, a keďže Ankara internuje 2,7 milióna sýrskych utečencov, ktorí by údajne radšej žili v Berlíne, väčšina európskych vlád bude radšej pokračovať v predstieraní.
Okrem toho tu má bruselský parlament len úlohu poradcu, takže jeho hlas nemá žiadny vplyv – ibaže vie vyvolať v Turecku bojovú náladu.
No toto nie je len báchorka nezodpovedných európskych populistov, ktorí ukájajú protimoslimské nálady: Turecko robilo, čo sa len dá – a často ešte viac – pre odcudzenie sa Európe.
