Na čom sa lámu zástancovia a odporcovia Hlávkovej svedectva, je pohľad na korupciu a klientelizmus.
Jedni vidia bežnú prevádzku, ktorá si žiada kompromisy. Radšej idú po vlase v prospech výsledku – úspešné predsedníctvo – než by teraz robili vietor a menili „nastavenie“ (Lajčák). Preto vyberajú z toho, čo sa ponúka na malom trhu v malej krajine.
Tvrdia, že vykonávajú dobrú prácu, občas sa prešľap pritrafí aj štvornohému (europoslanec Maňka). Že teraz príde jedna baba a povie, že event nebol podľa jej predstáv, ešte neznamená, že všetko v tomto štáte je prelezené korupciou a klientelizmom (poslanec Blaha).
Celé toto divadlo možno chápať ako ďalší z radu útokov. Je to politický boj, a tak to aj pomenujeme. Tu padli aj škaredé slová (premiér Fico).
Takto sa črtá argument, ktorý môžeme poskladať z toho, čo zaznelo na tlačovke ministra a premiéra, v parlamentnom výbore a v čriepkoch na diskusných fórach a v reakciách.
Kto sa viac sústredí na detaily – kedy boli zverejnené zmluvy, kto komu vyplatil honorár a kto proces manažoval – ako na podstatu veci – prvé slovenské predsedníctvo – je hnidopich a záškodník, aby sme použili írečité výrazy.
Priaznivci oznamovateľky nevidia tento prípad ako bradavičku na predsedníctve, ku ktorému prikladajú lupu, aby pošpatili Slovensko. Tvrdia, že Hlávkovej prípad je len homeopatická dávka, z ktorej možno odčítať fungovanie mocenského poľa.
