Philip Gourevitch, Chceli by sme vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú (Príbehy z Rwandy), preložila Ľubomíra Kuzmová, Premedia 2016
Nestratiť reč zoči-voči genocíde dokážu len cynici a hrdinovia v službe ostatným. Philip Gourevitch patrí k tým druhým. Brodí sa krvou, aby zabíjanie v Rwande nezapadlo ľahostajným zabudnutím.
Krajinou nasiaknutou krvou
To „brodenie sa krvou“ nie je v tomto prípade len neveľmi vydarenou metaforou.
Reportáž z Rwandy si žiada iný druh disponovanosti ako reportáž z operného festivalu na Bodamskom jazere. Gourevitch si pochvalu a ocenenia za svoju knihu v plnej miere zaslúžil.
Vložil sa do veci naozaj novinársky. Nezostal archívnou myšou zalezenou v bezpečí, ale na niekoľko mesiacov riskoval pozíciu dobrodruha, ktorý chodí krajinou nasiaknutou krvou.
Americký spisovateľ a novinár pôsobiaci v magazíne The New Yorker pri pátraní po príčinách a priebehu ľuďmi spôsobenej katastrofy hovoril s preživšími aj s tými, ktorí sa zapojili do národnej vražednej misie. Nemohol obísť ani pasívnych zbabelcov a ignorantov.
Bojoval so zvláštnym typom mlčania. Mnohí jeho respondenti sa po každej vete podivne zachichotali, iní všetko zabalili do falošných rečí v štýle politikov. Len občas sa im viditeľne uľavilo, keď zahryzli do pravdy a prestali sa zahaľovať do masiek nevinných.
Na druhej strane odolal vábeniu sugestívnej reportáže, ktorá by sa skončila pri mačetou odťatých končatinách a masových hroboch.
Dôsledne sa rozpísal o všetkom, čo rwandskej genocíde predchádzalo. A o tých, ktorí ju roky ignorovali. Je nekompromisný k politike „medzinárodného spoločenstva“, lebo práve ono si v tejto histórii zaslúži viacnásobné úvodzovky.
Príbeh vraždenia je desivý, ale šokujúce je aj rozprávanie o podivnom hľadaní cesty von z tejto krvavej šlamastiky.
Číre zlo
V apríli 1994 rwandská vláda vyzvala všetkých Hutuov, aby zabili všetkých Tutsiov. Počas troch mesiacov bolo zabitých 800-tisíc Tutsiov v najväčšej genocíde od Hitlerovho „konečného riešenia“.
