K postaveniu whistleblowerov na Slovensku sa informovaný postoj zaujíma ťažko. Fenomén vonia novotou a tvrdých dát je málo na čosi viac než hádanie, že ako skupina budú prijatí vľúdnejšie než migranti a zrejme nevľúdnejšie než – trebárs – vizážisti.
To, že medzi spoločenskou užitočnosťou a sympatiami verejnosti nemusí byť súvislosť, je klišé.
Vlastnosti, akými sú záporný vzťah ku kradnutiu a odvaha, sa môžu pociťovať až ako konfrontačný, provokatívny rámec. Akcentuje prístupy k životu, aké mnohí nemajú síl ani vôle nasledovať.
A potom sú tu nedorozumenia. Čo vlastne whistleblower je, resp. smie? Patrí sem ešte aj Rybanič – pamätáte? – alebo je za čiarou, keďže ani verejný záujem nepardonuje celkom čokoľvek?
Nebohý Suchodolinský si pre svoje zistenia aktívne zháňal dôkazy. Britský expert však hovorí, že whistleblower nie je vyšetrovateľ a má končiť ohlásením nečestnosti. A potom sú na ťahu príslušné orgány. Odpoveď, že na SR je to vtip, tmu nerozptyľuje, ale ešte viac zahusťuje.