Autor je redaktorom MF Dnes
Kuba bola v čase môjho detstva jediným kúskom komunistického sveta, ktorý vyzeral romanticky a aspoň trochu príťažlivo.
Fidel Castro bol, aspoň tým, ako vyzeral, a spôsobu, akým hovoril, na hony vzdialený našim normalizačným komunistom, pri ktorých prejavoch človek zaspával a keď sa po pol hodine prebudil, tak zistil, že vôbec o nič neprišiel.
Keď som mal v roku 1972 päť rokov, vzal ma môj dedo do Houšťky v Brandýse nad Labem, kúsok od Prahy, na stretnutie, kam vtedy Fidel Castro v rámci svojej dlhej päťdňovej návštevy Československa prišiel.
V rodinnej mytológii sa traduje, že ma vtedy mohutný Fidel vzal čoby malého blondiačika do náručia a vraj z toho dokonca vznikla v akýchsi novinách publikovaná fotografia. V rodinných archívoch sa nezachovala, ale v mojej pamäti akási matná spomienka áno, rovnako ako to, že som si Fidela Castra premenoval na kastról.
Pozrite si päťdesiat rokov Castrovej vlády v obrazoch (fotogaléria) Čítajte Poľovačka na kamzíky
Z tej návštevy na začiatku sedemdesiatych rokov sa však dochoval aj osemnásťminútový dokumentárny film, na ktorý sa môže pozrieť každý, kto po včerajšom oznámení Castrovho úmrtia trpí nejakými zvyškami nostalgie.
Fidel Castro na ňom v lesníckej uniforme, ktorú na seba navliekol aj vtedajší šéf komunistov Gustáv Husák, loví v Tatrách kamzíky, nadšene tlieska fešným tanečniciam, so svojou bradou a cigarou vyzerá naozaj inak než tí naši komunistickí panáci.
Keď však prehovorí, podľa všetkého práve v onej Houšťke pri Prahe, hovorí síce oveľa lepšie než tí naši normalizátori, ale obsah je úplne rovnaký.
Castrova Kuba mohla spustiť jadrovú vojnu. Čo by urobil Trump? Čítajte Hlúpe lživé komunistické frázy, táraniny o boji proti imperializmu. Pre tých Čechoslovákov, ktorí v ňom vtedy azda ešte videli nejakú inú tvár komunizmu, znela vtedy asi najtrpkejšie tá pasáž prejavu, kde presne podľa mustry normalizátorov paušálne odsúdil Pražskú jar.
