Školstvo má jednoducho smolu. A s ním má, bohužiaľ, smolu i budúcnosť Slovenska. Tak by sa dal zhrnúť pohľad na dokument Učiace sa Slovensko - návrh cieľov Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania.
Pri nástupe do funkcie ohlásil minister školstva Peter Plavčan „najväčšiu reformu za posledných 25 rokov v oblasti výchovy a vzdelávania“. Teraz sa schádzajú pripomienky k 21 stranám cieľov pre regionálne školstvo, na ktorých vypracovanie si minister prizval aj zaujímavých ľudí. Napriek tomu nezostáva než konštatovať, že hora porodila myš.
1. Prvá chyba - ciele
Po siedmich mesiacoch minister nepredložil na debatu reformu, ale len návrh cieľov - bez analýzy stavu, bez návrhov, ako školstvo meniť, bez prísľubu nutných peňazí na všetky kroky. A týka sa zatiaľ len regionálneho školstva. Týmto tempom bude nejaký zmysluplný dokument vznikať päť rokov, teda polovicu času, za ktorý by sa malo školstvo podľa vládneho programu zmeniť.
Ešte horšie je to s kvalitou cieľov. To nie je výhľad, to je číra utópia. Ako keby si vláda povedala, že o desať rokov bude Slovensko bohaté ako Lichtenštajnsko, jeho životné prostredie a politická kultúra budú švajčiarske, sociálny systém ako v Nórsku, podmienky na podnikanie ako v Singapure a zdravotníctvo ako v Holandsku... A všetci Slováci si budú žiť lepšie ako Viedenčania.
Hlúposť? Tak presne také ciele si vytýčil Plavčan a kol.: v roku 2026 je slovenské školstvo kvalitné a všetkým dostupné, točí sa okolo dieťaťa a jeho potrieb a tiež okolo učiteľov, ktorí majú rešpekt v spoločnosti, sú veľmi dobre platení, celoživotne sa vzdelávajú a neotravuje ich administratíva. Napríklad: „Učiteľské tímy sú rozšírené o dostatočný počet psychológov, špeciálnych pedagógov, sociálnych pedagógov, asistentov a výchovných poradcov v podobe štandardného, a nie iba výnimočného opatrenia.“
Príprava budúcich učiteľov na pedagogických fakultách je výborná, v školách je veľa učebníc a ďalších materiálov vrátane digitálnych, učitelia sa venujú žiakom individuálne podľa ich potrieb, citlivo ich hodnotia, deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami aj zo znevýhodneného prostredia chodia do normálnych tried, rozvíja sa domáce vzdelávanie...
A ako to vyzerá v škole? Bežnou súčasťou vzdelávacieho prostredia „sú väčšie priestory umožňujúce skupinovú prácu žiakov a ich vzájomnú interakciu, oddychové zóny, priestory na hry, knižnice, čitateľské kútiky a dostatok priestorov na voľný pohyb a športovanie...“
Takýto zoznam zbožných prianí by skúsenejší ministerský úradník spísal - alebo povyťahoval zo šuplíka - za týždeň. Sú to ciele v súhrne úplne nereálne, stokrát vyslovené a stokrát nesplnené.
2. Chyba druhá - jazyk
„Vo vzdelávaní sa rozvíja jedinečný potenciál každého učiaceho sa (dieťaťa, žiaka) a napĺňajú sa jeho individuálne vzdelávacie potreby prostredníctvom individualizovanej výučby.“
